25. máj 2010
Na Dr. Vladimíra Clementisa, jednu z popredných osobností slovenského medzivojnového a povojnového obdobia sa neprávom zabúda. Bol to intelektuál, vzdelanec, dobrý Slovák čestný človek, ktorý za svoje nekompromisné postoje nakoniec zaplatil martýrskou smrťou. Pričinením dogmatikov,, vraj súdruhov,, v Komunistickej strane akými boli maďarón Viliam Široký – a Karol Bacilek, bol nespravodlivo obvinený ako slovenský nacionalista a dogmatický stalinský režim ho dal odstrániť nielen z politického života, ale aj fyzicky likvidovať.
J
UDr.
Vladimír Clementis sa narodil v roku 1902 v Tisovci,
významnom kultúrno-národnom stredisku, ktoré dalo slovenskej
histórii mnohých význačných mužov. Formovalo ho rodinné
intelektuálne prostredie. Po gymnaziálnych štúdiách v otcovom
rodisku Skalici nastúpil na Právnickú fakultu KU v Prahe,
ktorú roku 1925 úspešne absolvoval. Tu sa zapojil do činnosti
ľavicových študentských organizácií. Stáva sa hlavným
ideológom DAV – u / 1924 – 1935/ , ktorý redigoval.
Niekoľko rokov pracoval aj ako advokát ,,chudobných,, v Bratislave. V rokoch 1935 – 1938 bol poslancom za KSČ v Národnom zhromaždení. Pôvodne sa stotožňoval sa s koncepciou vládneho československého politického národa, ktorú však postupne opustil. Dospel k názoru, že treba riešiť slovenský problém v zmysle štátoprávnom. Ako publicista bojoval svojimi príspevkami za pokrokovú orientáciu slovenskej inteligencie a kultúry. Zameriaval sa, ako sociálne cítiaci človek, na podporu národnooslobodzovacieho boja aj Slovenského národného povstania a vytvorenie novej sociálne i národnostne spravodlivej Česko-slovenskej republiky.
Po nástupe fašizmu Hitlerov nástup považoval za vážnu hrozbu pre republiku a celú Európu. V čase mníchovskej krízy roku 1938 týmto smerom vyvíjal aktivity vo Francúzsku a Veľkej Británie. Pred zánikom republiky sa rozhodol emigrovať. Do roku 1940 žil v Paríži, kde vstúpil aktívne do radov č.- s. vojska. Politicky odsúdil pakt Ribbentrop – Molotov a bol aj proti útoku Sovietskeho zväzu proti Fínsku. Pre tieto postoje bol vylúčený z komunistickej strany. Počas londýnskeho exilu vyvíjal politickú a publikačnú činnosť v Česko-slovenskom výbore pre slovanskú vzájomnosť, vo Všeslovanskom výbore a v Slovanskom semináre. Spracoval viaceré historické témy zo slovenských národných dejín. Napísal diela Panslavizmus kedysi a dnes, Slováci a Slovanstvo. Jeho články, ktoré publikoval v Londýne vyšli pod názvom Odkazy z Londýna. Pracoval v redakcii rozhlasu BBC pod pseudonymom Peter Hron. Napísal rozsiahle a fundované dielo Medzi nami a Maďarmi. V ňom preukázal dokonalú znalosť problematiky vzťahov Slovákov a Maďarov, kde poukázal na aktuálnosť problematiky. Z rokovaní na Mierovej konferencii v Paríži roku 1946 podal prehľad o neserióznom prístupe maďarskej diplomacie pri plnení medzinárodných dohovorov. Poukázal aj na historickú krivdu na Slovákoch zo strany maďarských pánov a vládnucich kruhov v minulosti a revizionizmus, ktorý pretrváva v politike Maďarov dodnes.
Vrchol politickej kariéry V. Clementis dosiahol po obnovení Česko-Slovenska, roku 1945 sa stal štátnym tajomníkom na Ministerstve zahraničných vecí v Prahe. Po tragickej smrti Jana Masaryka nastúpil roku 1948 na miesto ministra zahraničných vecí. Jeho politické výslnie netrvalo dlho, spory s dogmatikmi a hlavne jeho pobyt na západe ho predurčoval, že stalinské čistky a hľadanie „triedneho nepriateľa“, ho môžu postihnúť. Najskôr bol roku 1950 označený za buržoázneho nacionalistu, neskoršie za zradcu a agenta imperializmu.
Napriek jeho komunistickému presvedčeniu a volaniu po spravodlivosti bol dvakrát vylúčený z KSČ.
Bol neoprávnene obvinený a podrobený kritike v procese proti národne orientovanej inteligencii a „agentoch západu“.
Napriek upozorneniu priateľov, aby sa nevracal do vlasti, kde ho čaká zatknutie a perzekúcie sa vrátil už v čase, keď začínali sa pripravovať inscenované procesy proti čestným ľuďom, ktorí sa zaslúžili o oslobodenie znovu obnovenie Česko-Slovenska. Bol zatknutý a roku 1952 odsúdený na smrť a potupne popravený. Dodnes nemá vlastný hrob. Roku 1963 bol Vladimír Clementis v plnom rozsahu rehabilitovaný. Toľko strohé fakty, útržky z jeho bohatého, ale zároveň tragického života.
Mladšie i stredné pokolenia, a tiež naši Slováci v zahraničí sotva vedia o Vladimírovi Clementisovi niečo viac, než to, že bol. Ale aj jeho, umelými konštrukciami a päťdesiatymi rokmi ovplyvnená generácia vrstovníkov i mladší, by si ho mali uchovať pamäti, ako vzdelaného štátnika, obratného diplomata, pôsobivého rečníka, publicistu a intelektuála európskeho rozmeru.
Autentické sú spomienky Vladimíra Clementisa, zostavené zo súkromných listov, ktoré z nútenej emigrácie a vo väzení na Pankráci písal manželke Lýdii. Clementisova Nedokončená kronika vypĺňa, okrem niekoľkých kníh o ňom, istú medzeru: vcelku vieme o tom primálo takého, čo by tú minulosť robilo živou, blízkou slovom, čo by bolo súčasťou nášho kultúrneho vedomia. V tejto útlej knižočke Vladimír Clementis napísal prácu „intímnu“ pre seba a jeho najbližších. Ide fakticky o vyznanie lásky k rodnému domovu, k rodičom, k rodnému Tisovcu. Napísal knihu Vzduch našich čias, v ktorej nabádal svojich krajanov, aby ,,otvorili okná dokorán,, a dali zelenú novým časom, v ktorých sa aj slovenský národ presadí vo svete. Tento výnimočne vzdelaný, rozhľadený, zrelý politik diplomat – Slovák mal úprimný vzťah k národným tradíciám a bohatej histórii Slovanov a Slovákov. Jeho pohľad bol chápavý, citlivý orientovaný na šťastnejšiu budúcnosť Slovákov, v ktorú do posledných chvíľ života veril. Vladimír Clementis mal vrelý vzťah k svojmu rodisku, rád navštevoval tisovký chotár kraj pod Hradovou a jeho priateľa baču Ondra na salaši na daxnerovskom majetku.
Zachoval sa aj príbeh jeho krajanov bratov Kuchtovcov, ktorí chceli ísť za prácou do Francúzska roku 1929. Ohlásili sa v Prahe v rodine V. Clementisa, ktorý bol v tom čase senátorom v Národnom zhromaždení za komunistickú stranu. Prenocovali v jeho rodine. Na druhý deň im pomohol vybavil potrebné doklady a víza a oni mohli vycestovať na zárobky. Pre tragické udalosti, ktoré ho čakali mu nemali kedy poďakovať za láskavosť, ktorú im preukázal. Ostala len spomienka na človeka s otvoreným srdcom na advokáta chudobných, ktorý bez nároku na honorár obhajoval tých najchudobnejších.
Vladimír Clementis patril k vedúcim osobnostiam pokrokového Slovenska a Česko-Slovenska medzi dvoma vojnami a po oslobodení, hoci jeho úspešná životná púť bola tragicky a nespravodlivo neprajníkmi prerušená. Občianska a stranícka rehabilitácia V. Clementisa prišla, žiaľ neskoro. Dožila sa jej jeho manželka, ktorá po celý život ostala verná jeho odkazu. „Ale, kto nazrie až na dno ľudského srdca a kto vypovie, ako sa mieša trpká radosť s hrôzou z nádeje definitívne zabitej ? „A či je nádej nesmrteľná a srdce čakať neprestane?“, ako to bola napísala Zora Jesenská.
Clementisov život a tragický osud je dôvodom nielen na zamyslenie nad nespravodlivým údelom mnohých našich osobností, ktoré by nemali zapadnúť prachom zabudnutia. Clementis bol a snažil sa byť tým, čo hlásal: to nie je veru najmenšie jeho víťazstvo. Clementisov príklad je výzvou pre tých, čo žijú, i tých, čo prídu po nás.
Dr. Igor M. Tomo
Ad Vladimír Clementis – politik, štátnik, publicista
To, čo je v príspevku Dr. Igora M. Toma o Clementisovi, je pravda. Ale stalo sa aj to, čo Dr. I. M. Tomo neuviedol. Uvádzam teda, že história vie byť vo svojich paradoxoch krutá, čo potvrdzuje aj osud V. Clementisa, ale aj ďalších účastníkov určitej vážnej udalosti v našich dejinách. Na rokovaní česko-slovenskej vlády v Prahe v polovici apríla 1947 o udelení milosti pre odsúdeného prezidenta SR Jozefa Tisa predniesol štátny tajomník zahraničných vecí Vladimír Clementis toto stanovisko: „Činy doktora Tisa, ako prezidenta, sú neospravedlniteľné. Nesie morálnu a politickú zodpovednosť! Som presvedčený, že sa v tejto vláde nenájde muž, ktorý by zdvihol svoju ruku za milosť!“ - podľa pamätí podpredsedu vlády J. Ursínyho). Podobné zamietavé stanovisko predniesol za partizánov Viliam Žingor. Toho následne odsúdil iný súd, ale pod vedením toho istého Karla Bedrnu, ktorý v procese s Tisom radil Daxnerovi, na trest smrti a bez milosti ho popravili 18. decembra 1949. Vladimíra Clementisa popravili o tri roky neskôr, 3. decembra 1952. Tiež bez milosti. No a už len dodatok: na deň presne trinásť rokov po poprave Jozefa Tisa, 18. apríla 1960, odišiel dobrovoľne zo sveta predseda senátu Národného súdu Igor Daxner. Týmto dodatkom naozaj nesledujem nič iné, len záujem o uchovanie historickej pravdy.
Ing. Marián Tkáč
Webové stránky: www.ceskenarodnilisty.cz