Pravda o 71 župách
Od podpísania mierovej zmluvy v r. 1920, ktorou sa ukončila prvá svetová vojna, je Trianon jednou z najdiskutovanejších otázok v Maďarsku. Smútočnou vlajkou. Predmetom horkosti a nenávisti. Zámienkou na podnecovanie vášní.
Trianon tesne po zmene režimu objavila a oprášila pravicová koalícia označujúca sa ako demokrati, konzervatívci a kresťania, sledujúc tým vnútropolitické ciele. Keď si však prvá pravicová vláda zaspomínala na Trianon v parlamente, mladí demokrati opustili rokovaciu miestnosť. A čoho sme svedkami dnes? Tí istí, dnes už nie mladí a už ani nie demokratickí politici odhaľujú pomníky Trianonu, organizujú spomienkové dni Trianonu, a vo veľkej zhode s poslancami za krajnú pravicu oživujú, podnecujú nacionalistické a šovinistické sentimenty. Za necelé štvrťstoročie prešli dlhú cestu. Načo nám je takýto pamätník? A spomienkový deň Trianonu? Žeby nám pripomínali naše chyby, že sme boli ticho, keď sme ešte mali možnosť ozvať sa? Že sme nepodali pomocnú ruku, neuzatvárali sme „pakty“ s inými národnosťami, keď sme to ešte mohli urobiť z pozície panujúceho národa? Alebo je cieľom len to, aby sa vyvolávala a živila iracionálna neznášanlivosť? Neviem. Treba sa spýtať tých, ktorí stavajú tieto pamätníky, ako aj tých, ktorí ich odhaľujú. Naši neinformovaní krajania, bohužiaľ, veria lživým a nezrozumiteľným, šovinistickým rečiam. A podľa signálov veria aj tomu, že neustále spomínanie na Trianon alebo dvojité občianstvo zahraničných Maďarov slúži na uzmierenie národov žijúcich v Karpatskej kotline. Premýšľajúca časť verejnej mienky v krajine zas s obavami sleduje, ako sa rúcajú vzťahy s našimi susedmi.
Medzi Maďarmi existujú krajné pohľady na to, čo predchádzalo Trianonu a čo po ňom nasledovalo, a to väčšinou také, ktoré nemajú nič spoločné s realitou. Trianon dokáže aj dnes vyvolať búrku. Pri vybičovaní „národných“ emócií si pritom neuvedomujú, že zdôrazňovaním našich bôľov sa nič nevyrieši a situácia sa len zhorší. Rozpoznávať vlastné chyby, priznať si ich, učiť sa z nich, vzdať sa konečne stáročných chybných ciest; národ môže naozaj stavať len na takomto prístupe. Hoci sa tomu budeme všemožne vyhýbať, Trianon je v prvom rade naša chyba. V tejto horkej histórii nie sú bez chyby ani iné národy, každý by však mal hľadať vlastnú zodpovednosť. Našou zodpovednosťou je predstava o maďarskej nadradenosti, zaslepený maďarský nacionalizmus. Šovinizmus. Ten sa prejavil aj v tom, že Gyula Andrássy, Kálmán Tisza, Dezső Bánffy, István Tisza a Sándor Wekerle – päť premiérov reprezentujúcich polstoročie našich dejín – neboli ochotní dať autonómiu iným národnostiam. Upreli im ešte aj to, aby mohli vo vzdelávaní a pri vybavovaní si miestnych záležitostí používať vlastný jazyk. Za to by nehlasoval ani nekompromisný stúpenec maďarskej nadradenosti – maďarský parlament. Neboli ochotní rokovať ani o ústupkoch, o zbližovaní stanovísk. Na požiadavky iných národností „odpovedali“ uzavretím sa, zatváraním škôl a kanonádou. Táto úzkoprsá, obmedzená politika nakoniec spôsobila porážku Veľkého Uhorska.
Na triezve, vecné posúdenie maďarskej drámy – trianonskej mierovej zmluvy – je užitočné, keď si preštudujeme vtedajšie štatistiky. Vďaka nim zistíme, v akom rozdelení a kde na „historickom“ území Veľkého Uhorska žili začiatkom minulého storočia Maďari, Chorváti, Nemci, Rumuni, Rusíni, Srbi, Slováci a Nemci. Bez poznania faktov tárame do vzduchu. Odvtedy uplynulo 90 rokov, po takom čase by sme sa už nemali len sťažovať na to, čo sa stalo, ale mali by sme vziať do úvahy a bez emócií a vecne by sme mali posudzovať aj cestu vedúcu k týmto udalostiam.
Po vydaní mojich kníh A komáromi pontonhíd (Komárňanský pontónový most) a A valóság erejével... (So silou reality...) som s prekvapením zistil, že len veľmi málo ľudí vie, že Maďari boli koncom 18. storočia vo svojej vlasti v menšine. Hoci je to neuveriteľné, je to fakt: do polovice 19. storočia predstavovali príslušníci ostatných národností dokopy dvojtretinovú väčšinu v porovnaní s Maďarmi. Vo Veľkom Uhorsku tvorili Maďari v 80. rokoch 18. storočia 30 percent, v r. 1842 ich bolo 35 percent, v roku vyrovnania 1867 predstavovali 42 percent. Podľa údajov zo sčítania obyvateľstva v r. 1910 žilo v Uhorsku 9,9 milióna Maďarov a 11 miliónov obyvateľov iných národností, dokopy 20,9 milióna obyvateľov. Maďari – osoby hlásiace sa k maďarskej národnosti či už dobrovoľne alebo z donútenia – spolu so Židmi s podielom 4,5% – predstavovali len 47,6 % v porovnaní s 52,4 % príslušníkov iných národností v krajine. Zo 71 žúp Veľkého Uhorska boli Maďari vo väčšine len v 31 župách, v 24 župách zas podiel Maďarov nedosahoval ani 20 percent. V 11 župách sa postupne sformovala absolútna rumunská väčšina, v 9 župách slovenská, v 6 župách chorvátska a po jednej nemecká a srbská. V ôsmich župách bol počet národností zastúpený rovnomerne. Vo zvyšných 4 župách mali dve národnosti dokopy prevahu nad príslušníkmi maďarskej národnosti. Na základe údajov o zastúpení národností teda možno skonštatovať, že v prípade 40 žúp, kde mali väčšinu jedna alebo dve národnosti dokopy, nemôžeme použiť etnický argument.
V Transylvánii predstavovali príslušníci rumunskej národnosti výraznú, 65- až 90-percentnú väčšinu. Na juhu, v ôsmich chorvátskych župách, žili dovedna len 4 percentá Maďarov. Ak k tomu pridáme fakt, že v deviatich severných župách nájdeme významne zastúpenú slovenskú väčšinu, lepšie pochopíme veľký problém historického Uhorska: jednoznačnú národnostnú väčšinu na severnom, východo-juhovýchodnom a južnom „konci“ krajiny. Maďari žili najmä v stredných župách, na severe boli vo väčšine Slováci, na východe Rusíni a Rumuni, na juhu Srbi a Chorváti. Aj napriek slušnej etnickej organizácii by sme sa boli museli vzdať významného územia.
Vynára sa otázka: bola trianonská mierová zmluva spravodlivá alebo nespravodlivá, legitímna alebo nelegitímna? Niet pochýb o tom, že to bol „imperialistický lúpežný mier postihujúci slabšie národy“, ako to kedysi sformuloval boľševický politik, istý V. I. Lenin. Zmluva však bola nespravodlivá len sčasti, keďže viac než tri milióny Maďarov presunuli z jedného dňa na druhý pod právomoci cudzích štátov. „Odtrhnutie“ týchto troch miliónov Maďarov – to a jedine to – bolo iracionálne, násilné, nespravodlivé rozhodnutie. Toto rozhodnutie však bolo sčasti aj spravodlivé – nemá význam popierať to –, pretože desať miliónov príslušníkov iných národností sa zbavilo utláčajúcej maďarskej moci. Buďme k sebe úprimní: niekdajšia národnostná politika Veľkého Uhorska bola nespravodlivá. Zároveň však bola zákonná, veď zákony prijímal maďarský parlament. Bola legitímna, pretože sa ňou vykonávali nespravodlivé zákony prijaté maďarským parlamentom. Už aj z tohto dôvodu nie je vhodné, aby sme trianonskú mierovú zmluvu označovali jediným slovom ako spravodlivú alebo nespravodlivú, legitímnu alebo nelegitímnu.
Zo stáročia trvajúcej cesty vedúcej k Trianonu spomeniem úplne poslednú príležitosť, ponuku spojeneckých mocností na osobitný mier (entente) z decembra 1917. Táto ponuka skrátka znela tak, že entente bude zárukou územnej celistvosti monarchie, ak monarchia vystúpi z vojny a národnostiam poskytne autonómiu. Karol IV., cisár – kráľ polorozpadnutej ríše zmietajúcej sa v národnostných rozporoch, s tichým súhlasom maďarského predsedu vlády túto ponuku odmietol. Bola to pritom veľmi výhodná ponuka. V podstate rovnaká, akú predtým navrhovali českí, rumunskí a nemeckí politici a ktorú chcel zrealizovať cisár František Jozef I. Verejnosti nie je veľmi známy príbeh, podľa ktorého cisár v r. 1871 poveril predsedu vlády monarchie, aby vypracoval plán transformácie monarchie na federálny štát. Tento zámer stroskotal okrem postojov rakúskych politikov aj na odpore Gyulu Andrássyho, ktorý nechcel, aby Česi dostali rovnaké práva ako Maďari. Bola to vážna chyba, pretože maďarská provincia vytvorená v rámci monarchie transformovanej na federálny štát mohla byť základom a príležitosťou na to, aby prevažná väčšina Maďarov zostala v r. 1920 v medziach „maďarského“ Maďarska. Maďari žijúci v r. 1920 v samostatnej maďarskej provincii – na území, ktoré sa veľmi podobalo Maďarsku v r. 1942 – by boli zostali vnútri hraníc „okypteného“ Uhorska. Neskoršie pokolenia Maďarov ľutujú najmä nedostatok predvídavosti a pocitu ohrozenia a premárnené príležitosti. V podunajskej monarchii však neboli všetci slepí, občas sa dostali na povrch aj celkom sľubné predstavy. Takmer idiotská viera v maďarskú nadradenosť však zašľapla každú triezvu predstavu. Naši predkovia nepostrehli riziká, ktoré v sebe ukrývala národnostná väčšina, a neboli ochotní dohodnúť sa s príslušníkmi ostatných národov.
Táto myšlienka sebaohrozenia prenikla na prelome 19. a 20. storočia aj medzi pospolitý ľud, ktorý spolu so svojimi pánmi kráčal ruka v ruke smerom k istej katastrofe. Toto je podstata, zvyšok je len rozmazávanie faktov. Hoci sami toto nebezpečenstvo nerozpoznali, nevšimli si ho, nemôžu povedať, že ich naň nikto neupozornil. Pravidelne dostávali upozornenia z rôznych zdrojov. Széchenyi (1835 a 1842), László Teleki (1849), József Eötvös (1865), Albert Schäffle (1871), Luis Eisenmann (1904), Oszkár Jászi (1911), Károly Koós (1911), Conrad von Hötzendorf, veliteľ generálneho štábu monarchie, a vyslanec v Bukurešti gróf Czernin (1913) – uvádzam len tých najdôležitejších – včas upozorňovali na riziká desaťročia stúpajúceho napätia v dôsledku v zásade chybnej maďarskej národnostnej politiky a vyzývali na prijatie vhodných opatrení. Nič sa však nezmenilo a s upozorneniami sa nikto nezaoberal. Presnejšie povedané, ani to nie je celkom pravda, pretože minister kultúry Albert Apponyi medzitým nechal zavrieť národnostné školy a predseda vlády István Tisza vyhlásil: V Maďarsku neexistuje národnostná otázka. Podľa neho to, o čom sa nehovorí, neexistuje.
Texty ponosujúce sa na Trianon len stupňujú chaos a mätú neinformovanú maďarskú verejnosť. Nemožno nad tým len tak myknúť plecom. Ten, kto si myslí, že nastal čas na prehodnotenie zmluvy podpísanej v paláci Veľký Trianon, je nezodpovedný „podpaľač“. A navyše sa mýli, pretože za 90 rokov sa svet veľmi zmenil. Dnes už svet nefunguje podľa trianonskej zmluvy, ale na základe iných záujmov, iných mocenských vzťahov. Hoci nám to je ľúto, ale je to fakt: namiesto Komáromu je na mape vyznačené Komárno, namiesto Kolozsváru Cluj, namiesto Újvidéku tam nájdeme Novi Sad. Mali by sme sa konečne upokojiť. Vzhľadom na túto realitu našich čias by sme mali písať a vyučovať rozumnejšiu, uveriteľnejšiu maďarskú históriu. Nikam sa nedostaneme, ak budeme my a naši krajania nariekať nad „intrigami” Francúzov, „oláhov”, „tótov” či „rácov”. Nehovoriac už o tom, že týmto spôsobom len ťažko dosiahneme spoluprácu v rámci Európskej únie, čo je predsa len dôležitejšie ako plakať nad tým, čo sa stalo pred deväťdesiatimi či sto rokmi. Dva-tri roky po trianonskom rozhodnutí vystupňované nálady sa dali akceptovať. V poriadku, vzhľadom na okolnosti je to viac než pochopiteľné. Po štyroch – piatich rokoch? Ešte stále je to akceptovateľné. No nariekanie nad tým aj po dlhých dvadsiatich, štyridsiatich či deväťdesiatich rokoch svedčí o chorobnom duševnom rozpoložení. Je mi to ľúto, ale musím to povedať.
Napriek tomu sú takí, ktorí sa ma pýtajú: prečo musíme toľko hovoriť o „Veľkomaďarskom nacionalizme“? Myslím si, že preto, aby to konečne všetci pochopili: nie Oszkár Jászi, nie Mihály Károlyi, nie Béla Kun, ani nie Republika rád, ale samoničiaca šovinistická fixná idea o maďarskej nadradenosti, tá vyhodila do vzduchu Veľké Uhorsko.
V súčasnosti sme svedkami na emóciách postaveného, klamlivého a dokonca nepremysleného vyvolávania nálad v súvislosti s Veľkým Uhorskom a hnutím 64 žúp. Na aute či v obchodnom výklade každého „lepšieho“ Maďara visí mapa Veľkého Uhorska. Podľa možnosti s árpádovskými pruhmi. Očividne sú na to veľmi hrdí, pričom táto mapa svedčí o ich neinformovanosti, o narušenom myslení a o chýbajúcich poznatkoch. Žeby nerozumeli ani tomu, na aký účel slúžia tieto zástavy? Po prvé, Veľké Uhorsko, ktoré ukazujú, pozostáva z 71 žúp. Nie zo 64 žúp. Po druhé, boršodská, čongrádska, šomodská a sabolčská župa so 90- až 100-percentnou maďarskou väčšinou nenaznačujú, že by sme sa sťažovali na odčlenenie oravskej a liptovskej, šarišskej, spišskej, zvolenskej a trenčianskej, či fogarašskej, huňadskej a solnocko-dobockej župy. Nehovoriac o chorvátskych župách.
Trianon by sa mohol stať aj symbolom sebareflexie a nového začiatku. Prečo by sme nemohli povedať: ťahajme za jeden povraz a nech tu od zajtra máme nový hlas, nový pohľad. Spolu s našimi susedmi začnime písať nový list v dejinách Karpatskej kotliny. Prečo by to bolo nemožné? Priateliť sa je lepšie ako sa nenávidieť. Veľká väčšina národov žijúcich na tomto území – Maďarov, Chorvátov, Nemcov, Rumunov, Rusínov, Srbov, Slovákov a Slovincov –spolunažíva v mieri, vedľa seba. Nenávisť šíria zaslepení ľudia bez svedomia, násilnícki nacionalisti a škodliví šovinisti. Bez nich by bol životu tu, v Karpatskej kotline, naozaj krásny.
Z maďarčiny preložila Judita Takáčová v rámci spoločného projektu JTTa stáleho zastúpenia Nadácie Friedrich Ebert Stiftung na Slovensku. Jeho obsah nemusí nevyhnutne vyjadrovať názor FES-u. Text vyšiel v maďarskej verzii Le Monde Diplomatique
Česká televize podporuje
sudetské Němce
Opět bublám vzteky. Jak jsem si přečetl, redaktor ČT pan Vondráček, nedávný laureát "ceny Eriky Steinbachové" připravuje na jaro sedmidílný seriál o hromadných hrobech Němců z poválečného divokého odsunu. Zjevně se inspiroval loňskou causou Dobronín - tam to ovšem s tou českou krvežíznivostí nějak nevyšlo, když se ukázalo, že vůdcem likvidačního komanda byl Rakušan.
Ale nevadí, ono se něco najde jinde, popř. se to dovymyslí. Další dokumentaristická cena bude jistá, pan Vondráček bude hrdinou prvního roku druhé dekády 21. století. Konečně někdo definitivně nastaví zrcadlo naší malosti, provincialismu a čecháčkovství, konečně někdo odhalí naše dlouho potlačované a skrývané historické viny, se kterými se budeme muset vyrovnat. A protože výroba českého kolektivního špatného svědomí je zřejmě ve veřejném zájmu, tak se tohoto tématu chopila "veřejnoprávní" Česká televize a pumpuje do něj koncesionářské peníze. Nebo přispěla nějakým grantem i Evropská unie? Popř. by paní Steinbachová s panem Posseltem mohli uspořádat veřejnou sbírku (jejím garantem v ČR může být třeba B. Doležal).
Letos uplyne také 70. let od zahájení heydrichiády, která měla být konečnou etapou likvidace českého národa. Ale v České televizi se určitě nenajde žádný další Vondráček, který by o tom natočil sedmidílný seriál. A kdyby, asi by na něj nebyly prostředky a asi se to nehodí do dramaturgického plánu. Takže si jen připomeňme, co řekl Reinhard Heydrich v roce 1941 po nástupu do funkce:
"...tento prostor musí být jednou definitivně osídlen Němci. Tento prostor je srdcem říše a nemůžeme strpět - to ukazuje vývoj německé historie -, aby z tohoto prostoru přicházely znovu a znovu rány dýkou proti říši. Musím mít celkový obraz národa a pak mohu říci, tak a tak vypadá obyvatelstvo. Jsou to takovíto lidé: jedni jsou dobré rasy a dobře smýšlející, to je pak jednoduché, ty můžeme poněmčit. Potom máme ostatní, co stojí na opačném pólu: jsou to lidé špatné rasy a špatně smýšlející. Ty musíme dostat ven. Na východě je hodně místa. Uprostřed zůstává střední vrstva, kterou musím přesně vyzkoušet. V této vrstvě jsou dobře smýšlející lidé špatné rasy a špatně smýšlející lidé dobré rasy. U těch dobře smýšlejících špatné rasy se to asi musí udělat tak, že je nasadíme do práce někde v říši jinde a budeme se starat o to, aby už neměli děti, protože je nechceme v tomto prostoru dále rozvíjet. Pak zůstávají špatně smýšlející lidé dobré rasy. Ti jsou nejnebezpečnější, poněvadž je to rasově dobrá vůdcovská vrstva. Musíme uvážit, co s nimi uděláme. U jedné části špatně smýšlejících lidí dobré rasy nezbude nic jiného, než se pokusit usídlit je v říši, v čistě německém prostředí, poněmčit je a převychovat jejich smýšlení nebo, když to nepůjde, postavit je nakonec ke zdi..."
A zdůrazněme, jasně, zřetelně, nedvojsmyslně: bez německé okupace a bez heydrichiády by žádné poválečné hromadné německé hroby na našem území nebyly. Bez tohoto vědomí - a zdůraznění - souvislostí budou páně Vondráčkovy a podobné dokumenty České televize jen zakomplexovaným módním intelektuálním cvičením. Máme se tedy na co těšit.
Jan Zahradil, 10.1.2011, EUportal.cz/
Poznámka redakce: „Česká televize“ nejenže nechce dávat peníze na nové seriály o našem protinacistickém odboji, ale dokonce pečlivě střeží ve filmovém archivu pod několika zámky již starší české seriály o našem boji za svobodu. Jedním z nich je i několikadílný pořad o Karlu Hašlerovi. 22. prosince 2010 tomu bylo 69 let, co byl tento velký český vlastenec, herec, textař a hlavně písničkář umučen nacistickými zločinci v koncentračním táboře Mauthausen.
ČT místo pořadů o boji za naše osvobození se věnuje „odkrývání hrobů“ Němců. V Rakousku nedávno skutečně masový hrob odkryli. Je však těžko myslitelné, že by rakouská televize udělala o tom několikadílný pořad. U nás však televize hraje , jak jsme přesvědčeni, sudetskou kartou proti zájmům vlastního národa, takže se nemůžeme divit jejich již dlouhodobě zlovolným krokům.
Je otázkou, jak dlouho jí ještě dovolíme, aby za naše peníze natáčela propagandistické kusy pro tzv. sudetské Němce a špinila náš národ?
Jsme přesvědčeni, že hrátky české televize jsou součástí vysoké hry, v níž jde nejen o přepisování českých dějin, ale i o existenci našeho státu a národa.
Webová stránka: www.ceskenarodnilisty.cz
E-mail: vydavatel@seznam.cz