8. augusta 2019/ Komentáre
Pred stopäťdesiatimi rokmi, teda v roku 1869 bol odsúdený Jozef Miloslav Hurban na šesť mesiacov žalára a vysokú pokutu 400 zlatých za sériu článkov Pravdivé slovo a Čomu nás učia dejiny uverejnených v Pešťbudínskych vedomostiach, v ktorých detailne rozvíjal myšlienku svojbytnosti slovenského národa. Možno si povieme, že po rakúsko-uhorskom vyrovnaní neboli nijakou zvláštnosťou represie slovenských národovcov, preto je táto skoro zabudnutá epizóda z pohnutého života jedného bojovníka za práva Slovákov iba marginálnou spomienkou. Uväznenie Hurbana by vlastne nestálo za reč, keby nebolo začiatkom oveľa horších príkorí, ktorých sa dopúšťala na slovenskom národe uhorská vláda.
Koncom 19. storočia sa odohrávali v Uhorsku oveľa väčšie zverstvá. Osemdesiate a deväťdesiate roky tvrdého presadzovania maďarskej politiky dostali na Slovensku pomenovanie Grünwaldizmus podľa uhorského politika a župného hodnostára Bela Grünwalda de Bártfa jedného z hlavných teoretikov pomaďarčenia Slovákov. Tento muž je známy výrokom, ku ktorému sa dnes maďarská historiografia nehlási: „Keď Slovákov nemožno získať láskavosťou, zostáva iba jediný spôsob – úplne ich vyhubiť. Ak sa Maďari chcú udržať ako národ, potom sa musia posilňovať cudzími živlami a pohltiť nemaďarské národy.“
Teoretická práca župného hodnostára mala aj praktické vyústenie. Po zrušení slovenských gymnázií a zatvorení Matice slovenskej, založili 20. novembra 1883 Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok Felvidéki/Felsőmagyarországi Magyar Közművelődési Egyesület (FEMKE), ktorý zhabaný majetok Matice slovenskej použil ako nástroj najkrutejšej maďarizácie. V tomto spolku sa zrodila rasisticky zvrátená idea deportácie slovenských detí na pomaďarčenie v maďarských kalvínskych rodinách.
Niekoľko desiatok tisíc detí bolo deportovaných zo slovenského územia do maďarskej časti Uhorska s cieľom urobiť z nich Maďarov. Aj takéto bolo spolunažívanie v Uhorsku a aj preto sme sa museli rozísť.
V roku 1887 sa na príkaz Budapešti začali násilné deportácie slovenských detí do maďarskej časti Uhorska, ktoré trvali až do roku 1892. Cieľom týchto akcií bola morbídna výroba štatistických Maďarov. Po roku 1918 bolo evidovaných až 60 000 takýchto odvlečených a pomaďarčených slovenských detí. Podľa Karola Antona Medveckého, katolíckeho kňaza a znalca histórie (umrel v roku 1937) odvliekli Maďari chlapcov a dievčatá vo veku od dvanásť do pätnásť rokov zo severných slovenských stolíc do maďarských častí Uhorska v dobytčích vagónoch s číslami na krku. Otrasná akcia sa podľa Medveckého skončila fiaskom a mnohými tragédiami. „Väčšina detí utiekla a cez hory strastiplne putovala domov. Mnohé deti sa stratili, niekoľko desiatok zahynulo.“
Akcia vzdelávacieho spolku FEMKE vzbudila pobúrenie v celej Európe. O týchto udalostiach píše tiež historik Milan Ďurica a v anglickom vydaní knižky Slovak – Maďar Relationns History and present day in figur aj Augustín Marko a Pavol Martinický. Na strane 9 autori publikácie píšu: „V rámci útlaku Slovákov zorganizovali zbieranie sirôt, ale i násilne odoberali deti slovenským rodičom a odvážali ich na „Dolnú zem“, kde si ich gazdovia i iní záujemcovia rozoberali na službu a pomaďarčovanie. To sa dialo na prelome 19. a 20. storočia.“
V roku 1998 sa na budove detského domu Bibiana z iniciatívy Ministerstva kultúry SR objavila presne na Deň detí pamätná tabuľa na ktorej je nápis v slovenskom a anglickom jazyku: „Na pamiatku 1 462 detí z Trenčianskej a Nitrianskej župy, ďalších desaťtisícov slovenských detí deportovaných na maďarské územie Uhorska cieľavedome odnárodňovaných v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia. Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky 1. júna 1998.“
Tabuľa nemohla uniknúť pozornosti našich južných susedov. V roku 2013 diplomatickými kanálmi žiadali odstrániť pre Maďarov urážlivý nápis alebo aspoň upraviť text o deportácii. Zrejme podľa maďarského výkladu dejín nešlo o násilné deportácie, ale o službu, ktorej účelom bolo postarať sa o slovenské siroty.
Rezort kultúry sa vtedy obrátil na Slovenskú akadémiu vied, aby vec objasnila. Jej odpoveď doteraz nepoznáme, v dokumentoch sme ju nenašli. Tabuľa s pripomienkou na historické udalosti však stojí na pôvodnom mieste ako vytrhnutý list z pamäti národa.
Autor: Ľudovít Števko