Aká je úloha extrémistov?

Okrem silného európskeho rozmeru v kampani S. Tichanovskej je však cítiť aj neveľmi európske aspekty. Sama politička je pomerne umiernená a nechce odradiť väčšinu rusko-jazyčnej populácie, aj preto často sama hovorí po rusky. Podporuje ju však mnoho ľudí z radov extrémistov a niektorí z nich používajú naozaj ostrú rétoriku. Medzi jej blízkych spolupracovníkov v kampani patril N. Saljanik, predseda Bieloruského národného kongresu v Grodne, ktorý počas kampane povedal: „Treba pracovať s ľuďmi. Nemecko bolo ponížené, odsúdené, zaťažené kontribúciami a všetkým, až prišiel taký ako … Hitler… Potrebujeme takých ako on! Aby sa národ zdvihol a zachcelo sa mu slobody…“ Samozrejme, že S. Tichanovská sa od jeho slov dištancovala, no fakt, že medzi jej spolupracovníkmi sú i takíto nebezpeční extrémisti, je zrejmý. Spomenúť treba i rôzne skupiny bieloruských nacionalistov, najmä tzv. Litvínov, ktorí sú ostro protiruskí a tvrdia, že Bielorusi majú bližšie k Litovcom než k Rusom. Zdôvodňujú to tým, že v stredoveku bolo Bielorusko centrom litovského štátu a jeho hlavným jazykom bieloruský jazyk. Podľa nich sú Bielorusi Európania, zatiaľ čo Rusi Aziati… Mimochodom, využiť bieloruský nacionalizmus proti A. Lukašenkovi už pomerne dlho skúšajú aj rôzne mimovládne organizácie z EÚ.

Najnebezpečnejšou ideou bieloruských nacionalistov by mohla byť snaha zrušiť status ruštiny ako jedného z dvoch úradných jazykov v krajine. Problém je však v tom, že v Bielorusku považuje väčšina až 70 % obyvateľov ruštinu za svoj materský jazyk. Tí by sa podobnej snahe o obmedzovanie vzopreli. Neželajú si návrat k jazykovým absurditám zo začiatku 90-tych rokov, keď sa umelo odstraňovali zažité ruské pojmy. Výsledkom daných javov bola ich reakcia v podobe referenda o ruštine ako o druhom úradnom jazyku z roku 1995. Návrh vtedy podporilo vyše 86 % voličov. Pri podobných krokoch si nemožno nespomenúť na pobúrenie, ktoré vyvolal pokus o nový jazykový zákon tesne po Majdane v regiónoch Krymu a Donbasu. V prípade Bieloruska by však podobné pobúrenie zasiahlo celú krajinu, keďže rusko-jazyčné obyvateľstvo prevažuje takmer všade.

Je zrejmé, že nacionalistické sily by v prípade víťazstva S. Tichanovskej nehrali hlavnú úlohu a primárne by sa riešila ekonomická reforma či európska orientácia. V oboch týchto oblastiach by sa však mohli ľahko prísť i vážne neúspechy. EÚ by Bielorusov nepodporila viac než Ukrajinu a ekonomické reformy, spojené s masívnou privatizáciou, by dopadli na tých najslabších. Mladí ľudia by sa tiež rýchlo sklamali v nádejach na „európske“ platy a jedinou náhradou, ktorú by im vláda mohla poskytnúť, by bolo nacionalistické obviňovanie Moskvy. Tak to bolo aj na Ukrajine, kde nastalo sklamanie z európskych perspektív – Ukrajina dodnes nemá ani len status kandidáta na vstup do EÚ (ako napr. Turecko). Aj preto tam miesto eurooptimistov zaujali nacionalisti, ktorí na istý čas obsadili i post predsedu parlamentu (A. Parubij). Presadil sa však najmä nacionalistický postoj k banderovcom, ktorý spôsobil veľkú nevôľu v Poľsku, ako aj postoj k menšinám, ktorý zasa vyvolal spory s Maďarskom.“

Výňatek z článku „Voľby 2020 a hrozba ukrajinského scenára v Bielorusku“

Branislav Fábry, 13. august 2020, noveslovo.sk