Hľadač pravdy o európskych dejinách
Rozhovor s jubilujúcim filozofom a kulturológom Viktorom Timurom (14. 4. 1938)
JAROSLAV REZNÍK
12. máj 2018
Rozhovor s jubilantom Viktorom Timurom, ktorý je aj členom Klubu Nového slova, vyšiel v Literárnom týždenníku 13 – 14/2018.
JAROSLAV REZNÍK: V tomto desaťročí si prekvapil čitateľskú, ale i odbornú a vedeckú verejnosť vydaním dvoch monumentálnych diel Dávnoveká Európa (2011, 2016) a Zamlčané dejiny (2014, 2015, 2016). Obe diela majú značný čitateľský ohlas a – čuduj sa svete – aj komerčný úspech. V dielach si zašiel až na samý kraj ľudských dejín, pritom, ako si sám viackrát zdôraznil, nie je to historiografia a ani sám sa necítiš primárne historikom. Kedy ti začala táto téma vŕtať v hlave, kedy si na ňu sústredil všetky tvorivé sily a doviedol ju až do hmatateľných výsledkov v podobe týchto kníh?
VIKTOR TIMURA:
…Historikom sa necítim. Nikdy som sa za historika nevydával a všade, kde sa to objavuje, sa to usilujem vyvrátiť. Historiografia bola a je poplatná dobe a politike. Mení sa s každou zmenou politického systému a niekedy aj politickej garnitúry. Zdá sa však, že naši niektorí vzdelanci ani nevedia rozlíšiť, čo je historiografia (klasické dejiny) a čo filozofia dejín. Keď sa začítaš do Herderovho diela Vývoj ľudskosti alebo Heglovej Filozofie dejín, čítaš stále iba o dejinách, no nikto za to neoznačil Herdera ani Hegla za historika. Žiaľ, keď niekto napíše niečo podobné na Slovensku, autor sa pre našich vzdelancov stáva historikom! Pre niektorých dokonca pseudohistorikom. Ak je filozofia dejín, ktorá vychádza zo syntézy interdisciplinárnych poznatkov a z antropológie, pseudovedou, čo je potom skutočnou vedou? Odpovedať si môže každý sám.
Človek má pôvod na štyroch miestach
J. REZNÍK: V oboch knihách prinášaš mnohé nové, až revolučné konštatovania a názory na vývin ľudstva a vyvraciaš doteraz používané a zaužívané stereotypy, a to najmä zo strany západoeurópskych filozofov i historikov, ale aj predstaviteľov všetkých pomocných historických vied. Týkajú sa najmä otázok samotného pôvodu človeka, komplikovaného zaľudňovania Európy a v tomto zmysle aj pôvodu slovanských národov v priestore Európy. Môžeš aspoň tézovite naznačiť základné okruhy tejto problematiky, kde máš diametrálne odlišný názor?
davnoveka-europa-viktor-timura-mini.jpgV. TIMURA: Dejiny Európy a v ich rámci aj dejiny Slovanov sa dlhodobo neuveriteľne manipulovali. Keby mi to bol niekto povedal predtým, než som k tomuto poznaniu dospel, neveril by som mu. Odohrávalo sa to najmä od konca 18. a osobitne v 19. storočí, keď sa v Nemecku formovala európska lingvistika a vznikal nový, od stredovekého odlišný podhľad na dejiny Európy. V nich Slovania nemali miesto, z formovania a podielu na rozvoji Európy ich vydedili do 5. – 6. storočia nášho letopočtu. Preto bolo treba pristúpiť k hľadaniu pravdy o európskych dejinách a o Slovanoch zvlášť, skutočne od začiatku, od pôvodu a rozšírenia človeka, Európanov a Slovanov. Prejsť krok po kroku celý, asi dva milióny rokov postupný vývoj, aby bolo možné dôjsť k relatívne zodpovedajúcemu obrazu na naše dejiny s dôrazom na Európu a Euráziu, pravda, nie bez súvislostí s vývojom na celej planéte.
Moje práce stoja na sotva napadnuteľných poznatkoch a súvislostiach medzi nimi. Vytvára sa tak logicky veľmi blízka trajektória vývoja ľudstva so všetkým, čím prešlo. Viem, pre niektorých teoretikov to nie je vhodné a možno aj ťažko prijateľné, lebo sa s tým už nedá tak ľahko manipulovať ako doteraz. A práve o to mi išlo. Poznanie nie je raz a navždy dané, veda nemá univerzálne pravdy, ale je to vždy len viac či menej približujúce sa poznanie k tomu, ako to skutočne bolo alebo je. Keď je pre niekoho neprijateľný takýto postup a radšej má virtuálnu ekvilibristiku v duchu akýchkoľvek záujmov, je to jeho problém.
Možno tu naznačiť základné okruhy, ale zabralo by to veľa priestoru. Teda aspoň niečo: človek nemá pôvod v Afrike, ale asi na štyroch miestach: Afrika (negroidná rasa), Kaukaz (biela rasa), Čína (mongoloidná rasa) a Ďaleký východ (červená rasa – Indiáni). Európania majú pôvod na Kaukaze. K diferenciácii severokaukazskej (europoidnej) čeľade došlo na konci poslednej ľadovej doby na jazykovo-kultúrnom základe, po nadobudnutí jazykovej (gramatickej) kompetencie (schopnosti), keď sa jazykovo od pôvodnej jednotnej európskej populácie odčlenila keltská a germánska jazyková vetva.
J. REZNÍK: A čo Slovania? Aký bol ich vývoj?
V. TIMURA: Významným obdobím z hľadiska formovania Slovanov a ich podielu na formovaní Európy bolo obdobie od 8000 rokov pred n. l., keď sa začali utvárať staroeurópske protocivilizácie, ktoré od začiatku 5. tisícročia prešli na staroeurópske civilizácie aj so vznikom písma, ktoré je o viac ako dve tisícročia staršie ako mezopotámske písmo a civilizácia. Tu sa v troch samostatných staroeurópskych civilizáciách formovala, dotvárala aj diferencovala slovanská vetva, ktorá priniesla do Európy pokrok v podobe osedlaného a zapriahnutého koňa, ale aj v rozšírení kovovýroby (medi, bronzu i železa). Západoeurópska populácia (keltská a germánska) po odčlenení z pôvodnej severokaukazskej čeľade na tom nemala podiel. Všetko ostatné podrobne analyzujem v svojich publikáciách.
Slováci v kotle národov
J. REZNÍK: V európskom kotle národov, na ktorom mali – podľa teba – rozhodujúcu účasť slovanské národy ako nezanedbateľná a ľahko spozorovateľná ingrediencia, sú aj Slováci. Vďaka čomu sme sa nedali v tomto kotle rozvariť a dnes – dokonca v rámci sveta – máme visačku samostatného štátu?
zamlcane_dejiny.jpgV. TIMURA: Odpoveď je jednoduchá. Nemali sme vlastný štát, nikto proti nám nemohol viesť a neviedol vojnu, lebo tie sa vedú medzi štátmi. Hrozivejšie bolo odolať asimilácii, ale tlak na asimiláciu prišiel v čase, keď sa slovenský národ už zdvíhal z útlmu a asimilácia sa stala nerealizovateľná.
J. REZNÍK: A ako sa ti črtá budúcnosť štátu nášho národa? Sme schopní vydržať nielen súčasné, najmä ekonomické, ale aj historické tlaky, ktoré predstavujú bývalé monarchie (rakúska, uhorská) a novodobé tlaky cudzích záujmov, a udržať si národnú identitu a štátnu samostatnosť? Veď ešte sme sa poriadne ani nenasýtili štátnej zvrchovanosti, a už sme sa znova ocitli v megalomanskom projekte Európskej únie...
V. TIMURA: Nie som prognostik, tým menej prorok. Naša budúcnosť závisí od viacerých skutočností, a dokonca nie iba od nás samých, aj keď k tomu môžeme významnou mierou prispieť, a to tak v pozitívnom, ako aj v negatívnom zmysle. Keď odolajú stredoeurópske, predovšetkým slovanské národy tlaku na prijímanie migrantov, na likvidáciu všetkého národného, nemám obavy, že to bude ináč aj v našom prípade. Ale pre to musíme niečo aj urobiť.
Idea slovanskej vzájomnosti
J. REZNÍK: Z tvojich kníh, ale aj publicistických vystúpení zreteľne vidieť záujem o hľadanie a potvrdenie jedinečného miesta slovanstva v európskom vývine. Cítili to tak a sformulovali to už naši predkovia, predovšetkým klasicisti a štúrovci. Má teda idea slovanskej vzájomnosti ešte vždy čo povedať aj nám, najmä keď dnes v oficiálnych vzťahoch vidíme až živočíšne nepriateľstvo medzi Rusmi a Ukrajincami, Rusmi a Poliakmi, Chorvátmi a Srbmi...? Zdá sa mi, že náš vzťah s Čechmi a Moravanmi akoby bol posledným, no o to nástojčivejším svetlom a vzorom, ako by mali tieto vzťahy vyzerať...
V. TIMURA: Treba sa najprv pozrieť na to, kto také živočíšne nepriateľstvo šíri a komu vyhovuje. Vari chce niekto povedať, že väčšina obyčajných Ukrajincov skutočne nenávidí Rusov? Kto vlastne realizoval prevrat na Ukrajine? Ukrajinci? Predsa v súčasnom vedení Ukrajiny prakticky nenájdeš Ukrajincov, ale zato dosť tých, čo sa otvorene hlásia k neofašistickým tradíciám. Sú to cudzie, vopred vybrané a dosadené bábky, ktoré plnia príkazy USA a EÚ. Kto rozdúchal nepriateľstvo medzi slovanskými národmi na Balkáne? Nebolo to NATO na čele s USA? A tak by sme mohli pokračovať.
Idtimura_odklinanie_historie.jpgea slovanskej vzájomnosti práve v tomto období vystupuje do popredia. Harwardský i Houstonský projekt neskrývane vytýčil program likvidácie slovanských národov. Zodpovedá dlhodobému úsiliu západných mocností (germánsko-románskych a anglosaských, kde sa po druhej svetovej vojne dostali na čelo týchto snáh Spojené štáty). To je dlhá história, vyjadrená aj známym Drang nach Osten, ktorá ešte len čaká na svojho historika. Zodpovedajú tomu aj mnohé vyjadrenia európskych i zámorských politikov od konca druhej svetovej vojny za posledných viac ako 70 rokov, ktoré sa dostali na verejnosť a ktoré čitateľ nájde v mojej poslednej publikácii. Žiaľ, naše národy majú neuveriteľne zlú historickú pamäť. Nevedia sa poučiť z histórie, a to ani vtedy, keď ide ešte o pamäť súčasníkov. V priebehu druhej svetovej vojny začali nemeckí fašisti realizovať na dobytom území bývalého ZSSR slovanský holokaust, tzv. Generalplan Ost. Celé územie dnešného európskeho Ruska sa malo vyčistiť od slovanského obyvateľstva. Veľká časť mala zahynúť v plynových komorách koncentračných táborov a zvyšky aj ostatných slovanských národov mali vysťahovať za Ural a využiť na najšpinavšie a najťažšie otrocké práce, dokiaľ sa tak samy nezlikvidujú. To všetko zvrátili výsledky druhej svetovej vojny. Bez porážky Nemcov by tu už nebolo Rusov, Poliakov, Čechov, Slovákov ani Chorvátov, Srbov, Bulharov či Macedóncov.
J REZNÍK: Našťastie, tie časy sú už dávno za nami...
V. TIMURA: Ani by som nepovedal. Dnes sa tieto ciele znova nezakryte vyhlasujú. A pre nás, pre našu politickú reprezentáciu akoby sa nič nestalo. Bez problémov posielame našich vojakov znova na ruské hranice do zostavy Bundeswehru ako za druhej svetovej vojny do zostavy Wehrmachtu. Nijaká historická skúsenosť a ponaučenie pre nás neexistuje. To je najkratšia cesta k vlastnej likvidácii. Treba k tomu niečo dodať? Nijaké „ale“ tu nemá miesto, a to tým skôr, že prax potvrdzuje, ako to s nami v Bruseli a tí, čo ho riadia spoza oceánu, myslia.
V tomto duchu sa nesie druhá časť mojej najnovšej publikácie Odklínanie histórie (a pravdy o vzťahoch Západu k Slovanom). Je to výzva politickým elitám na čele slovanských štátov. A pokiaľ sú hluchí, mali by sme si voliť takých zástupcov, ktorým slúži historická pamäť a správajú sa podľa historickej skúsenosti.
Písané slovo nestratí význam
Ak chcete reagovať na článok,
píšte na slovo@noveslovo.sk