Ukrajina 20. novembra 2016 (HSP/Foto: TASR/AP-Klim Novgorodtsev, Mykhailo Markiv, Evgeniy Maloletka)
V tomto článku vám prinášame úvahy Sergeja Belova o Ukrajincoch, Ukrajine a ukrajinských politikoch, ktoré publikoval na serveri regnum
Vždy ma prekvapí, ako zmúdrejú občania Ukrajiny, keď sa ocitnú v Rusku. Je priam pozoruhodné, že vždy, keď Ukrajinci prekročia rusko-ukrajinské hranice a ocitnú sa v Rusku, začne sa proces rastu ich inteligencie.
Napríklad už tretí rok žije v Rusku bývalý ukrajinský premiér Nikolaj Azarov a ten si pozorne všíma politické dianie na Ukrajine. Na Ukrajine bol kritikom Ruska, no dnes je presvedčený, že veľkou chybou ukrajinskej politickej špičky bolo a aj je rozbitie ekonomických vzťahov s Ruskom. Pre mňa je naozaj záhadou, že na to prišiel Azarov až v Rusku a doma na Ukrajine o tom nemal ani poňatia. Možno aj zabudol, ako svojho času v úslužnom predklone kráčal do EÚ a horlil za oslabenie rusko-ukrajinských ekonomických vzťahov a kontaktov.
Pamätám si, ako v apríli 2011 zavítal Vladimír Putin na Ukrajinu. Vtedy ešte existovala slabá nádej, že sa Viktor Janukovyč nakoniec rozhodne prijať historické riešenie o pripojení sa Ukrajiny k zväzu Ruska a Bieloruska. Ukrajina sa však pripojiť odmietla, dala prednosť asociačnej dohode s EÚ a návšteva Putina sa skončila neúspechom.
O niečo neskôr sa mi podarilo pri káve pobesedovať s človekom, ktorý sa dokonale vyzná v zložitom labyrinte vzťahov v rámci ukrajinských politických elít. Opýtal som sa ho, prečo sa Viktor Janukovyč nerozhodol pre spoluprácu s Ruskom. Veď už vtedy bolo zrejmé, že jedinou šancou pre Janukovyča, ako sa zachrániť, je orientácia na Rusko.
Môj “spoludiskutér” však oponoval a predostrel mi zaujímavú tézu. V roku 2011 a v 2012 sa na Ukrajine zdalo byť reálne, že sa uskutoční tichý politický prevrat, Vladimír Putin bude nútený odísť z vysokej politiky a vlády sa zmocnia prozápadní liberáli, ktorí položia Rusko k americkým nohám. Janukovyča zaujímali najmä dodávky ruského plynu a získanie základne ruského námorníctva na Kryme, pričom túto základňu by samozrejme okamžite poskytol USA. Ak by sa naplnil tento scenár, ktorý sa zdal byť naozaj reálny, Janukovyč by len profitoval.
Dodnes neviem, prečo dospeli ukrajinskí politici k názoru, že v rokoch 2011 a 2012 Vladimír Putin dopustí, aby sa v Rusku uskutočnil štátny prevrat. Naozaj boli tak ovplyvnení Američanmi a EÚ, že stratili schopnosť rozoznať politickú realitu? Ale aby som to skrátil, Putin ostal na svojom mieste a nakoniec musel sám Janukovyč utiecť do Ruska. V ruskom exile momentálne Janukovyč informuje Ukrajincov o víziách o temných osudoch Ukrajiny, spomínajúc aj na smutné udalosti roku 2013, ktoré viedli k jeho pádu.
Pravdepodobne už v roku 2013, keď sa rozhorel Majdan, Janukovyč pochopil, akú hru s ním hrali USA a EÚ. Pochopil, že integrácia Ukrajiny do Európy sa skončila katastrofou a že išlo len o to, aby sa Ukrajina nepripojila k Rusku a Bielorusku. Pochopil, že aj po podpísaní asociácie s EÚ sa európsky trh pre Ukrajincov neotvorí, Ukrajina nezíska žiadne miliardové západné investície do svojej ekonomiky a že vlastne Ukrajina ostala osamotená a bezbranná. Od Ruska sa odklonila, EÚ ju neprijala, takže USA obrazne povedané “rovno vykrútili Ukrajine ruky, šmarili ju o stenu a priložili revolver k hlave”.
Po Majdane sa Janukovyč zachránil útekom do Ruska a nová ukrajinská politická elita ostala rukojemníkom v amerických rukách. A Američania využívali od roku 2014 Porošenka a jeho režim len na to, aby vyvinuli tlak na Rusko (Ukrajina, Sýria, ekonomické sankcie, vnútorná opozícia) s cieľom získať pod kontrolu aj zaujímavé ukrajinské komodity a zdroje, vrátane spomenutej základne na Kryme pre potreby americkej armády. Krym sa však pripojil na základe referenda k Rusku a Američanom sklapli zuby naprázdno.
Čo sa týka Janukovyča, momentálne analyzuje, či nebolo vhodnejšie zasiahnuť rázne na Majdane. Ťažko by však dokázal rázne zasiahnuť, keď celá jeho politika pred Majdanom bola neurčitá a evidentne sa nevedel spočiatku rozhodnúť medzi Moskvou a Washingtonom. Nakoniec sa rozhodol prozápadne, čo ho vyčiarklo z listiny potenciálnych spojencov Moskvy.
Na druhej strane však jeho činnosť ohrozila ruskojazyčné obyvateľstvo Ukrajiny. Antimajdan v roku 2013 mohol zastaviť prevrat na Ukrajine, zastaviť banderovcov a nacistov, ktorí za americké peniaze ako americká zástupná armáda zintenzívnili svoju činnosť. Ale je absolútne vylúčené, že by Rusi zobrali do rúk zbrane a išli chrániť Janukovyčov skorumpovaný režim pred majdanutými Ukrajincami.
Otázka znie, prečo nemohli Američania využiť pre svoje plány Janukovyča. Odpoveď je jednoduchá. Janukovyča nepodporoval dostatok ukrajinských oligrachov a politikov a už vonkoncom za ním nestáli obyvatelia. Američania potrebovali pre svoje plány zdramatizovať situáciu na Ukrajine a využiť ukrajinský potenciál na boj proti Rusku. Dostali do ulíc ľudí klasickým scenárom “farebnej revolúcie”, chimerickými sľubmi o vstupe Ukrajiny do EÚ, sľubmi o tom, že Ukrajina má šancu do 10 rokov ekonomicky dobehnúť EÚ, vybičovaním nacionalistických vášní, pričom obviňovali Rusko zo všetkých ukrajinských neúspechov.
Situácia na Ukrajine sa dramaticky radikalizovala, Pravý sektor spoločne s rôznymi banderovskými organizáciami vyzýval na likvidáciu “vatnikov a koloradov” (prezývky Rusov). Keď ruskojazyčné obyvateľstvo na východe Ukrajiny (Donbas, Odesa) vyjadrilo svoj nesúhlas s udalosťami v Kyjeve a na Ukrajine, prišlo k vraždeniu ruskojazyčných demonštrantov v Dome odborov v Odese (máj 2014) a k útoku ukrajinských “dobrovoľníckych bataliónov” v Luhansku a Donecku.
V Donecku a Luhansku však banderovci a pravosekovia utrpeli spoločne s ukrajinskou armádou prvú ťažkú porážku (Ilovajsk 2014) a “proruskí separi” im tvrdo skrvavili hlavy. Západ a USA však aj naďalej pokračovali v tlaku na Rusko a zvyšovali sankcie argumentujúc, že na východe Ukrajiny bojuje oficiálna ruská armáda, využívali aj provokáciu so zostreleným boeingom. Američania a Západ samozrejme žiadne relevantné dôkazy nedokázali predložiť (v Donecku a Luhansku bojovalo v prvej fáze pod Strelkovovým velením množstvo dobrovoľníkov z Ruska, vrátane kozákov, príslušníci ruskej regulérnej armády v konflikte nebojovali).
Dnes je smiešne počúvať ukrajinských nacionalistov ako blúznia o jednotnej Ukrajine. O akej jednotnej Ukrajine možno hovoriť, keď západní Ukrajinci nenávidia ruskojazyčných Ukrajincov a všetci spoločne nenávidia vládu v Kyjeve? Kedy za približne 25 rokov existencie samostatnej Ukrajiny boli Ukrajinci spokojní so svojimi politickými predstaviteľmi? Kedy boli Ukrajinci spokojní so situáciou vo svojej krajine?
Za posledných 25 rokov Ukrajinci húfne opúšťali svoju vlasť a hľadali lepší život v zahraničí. Mnohí spočiatku odchádzali do Eúropy, kde im však jednoznačne dali pocítiť, že sú “ľuďmi druhej kategórie”, takže sa postupne zvyšuje počet tých, ktorí sa rozhodli odísť do Ruska. Nejde len o tisíce mladých Ukrajincov, ktorí utiekli pred povolávacími rozkazmi do Bieloruska a Ruska. Počet Ukrajincov, ktorí už požiadali o ruské občianstvo, sa každoročne zvyšuje. Za približne 25 rokov svojej samostatnej existencie sa Ukrajina zmenila na zaostalý štát Európy a šance, že svoj osud zmení, sú naozaj minimálne.
V roku 1991, kedy sa rozhodla Ukrajina osamostatniť, patrila spoločne s Pobaltím k najviac rozvinutým oblastiam Ruska, pričom mnohí Ukrajinci tvrdili, že na Rusko v rámci existencie ZSSR len doplácali. Ukrajina navyše začala svoju púť bez zahraničných dlhov, pretože Rusko prebralo na seba všetky dlhy krajín bývalého ZSSR. A kde sa ocitla Ukrajina po 25 rokoch, netreba ani hovoriť, pretože je to viac ako zrejmé. Zadĺžená krajina, bez priemyslu a poľnohospodárstva, ktorú húfne opúšťajú vlastní obyvatelia a rozkrádajú skorumpovaní politici.
Po februárovom prevrate 2014 som prestal pozerať ukrajinskú televíziu, čítať ukrajinskú tlač a počúvať rádio. Nezaujímajú ma informácie o tom, že v Rusku je všetko zle a Putin už čoskoro bude musieť utiecť z krajiny. Nebaví ma neustále počúvať kecy o tom, ako všetci Ukrajinu zradili, ako všetci hádžu Ukrajine polená pod nohy. Prečo by som aj mal počúvať jedincov, ktorí si na majdane dobrovoľne dávali hrnce na hlavy a neustále zaťažujú mediálny priestor svojimi fantazmagóriami, pričom šliapu stále na tie isté hrable?
Na druhej strane som pochopil, ako sa Ukrajincom otvárajú v Rusku oči. V mnohých prípadoch je to bolestný proces. Spočiatku sa mnohí Ukrajinci žijúci v Rusku utešovali, že do Ruska prišli len kvôli tomu, aby nemuseli ísť do zóny ATO alebo aby zarobili peniaze pre rodinu. A až v Rusku, keď mali možnosť porovnávania, Ukrajinci pochopili, že v Rusku ich nemôže postaviť do pozoru hocijaký politický idiot vo vyšívanej košeli v Kyjeve, že v Rusku zarobia viac ako na Ukrajine, že môžu zvysoka kašľať na názory amerického veľvyslanectva, ktorému ukrajinskí politici slúžia, že korupcia môže byť aj znesiteľná a že v Rusku vlastne existuje sloboda, o akej sa im doma ani nesnívalo.
Väčšina Ukrajincov, ktorí ostali vo svojej vlasti, sa díva na možnosť rozpadu Ukrajiny ako na apokalypsu. Nechápu, že ukrajinská apokalypsa sa uskutočnila v roku 1991, že v tomto roku sa Ukrajina nakazila sepsou a že hniloba sa čoraz viac rozširuje po celej Ukrajine. Ukrajina už nemá čo ponúknuť svojím obyvateľom. Rozpad Ukrajiny preto nie je a ani nebude nakoniec žiadna tragédia.
Rozpad Ukrajiny bude oslobodením sa jej obyvateľov od krvilačného a tupého monštra, ktoré si uzurpovalo právo rozhodovať o osude svojich občanov.
Sergej Belov
hlavnespravy.sk
