K slovensko – maďarským vztahům
II.
List z Budapešti
9. december 2009
Pred niekoľkými dňami som dostal list z Budapešti. Jeho obsah je natoľko výstižný, že ho ani nemusím komentovať. Uvádzam ho preto plnom znení, až na meno autora, ktoré z bezpečnostných dôvodov neuvádzam.
JUDr. Milan Janičina,
predseda Panslovanskej únie
„Vážený pán predseda,
na internetovom portáli Vašej organizácie som si prečítal protestné stanoviská PanSÚ voči diskreditačnej kampani pokračujúcej proti Slovenskej republike, respektíve články polemizujúce so snahami určitých maďarských autorov spochybniť dejiny Slovákov. Na základe toho si Vás dovoľujem upozorniť na nový periodický magazín vychádzajúci od mája t. r. v Budapešti, s dvojmesačnou periodicitou, „Nagy Magyarország“ čiže „Veľké Maďarsko“. Jeho vydavateľom je údajne „Priateľský krúžok mladých historikov“. Podľa úvodnej zdravice šéfredaktora, uverejnenej v prvom čísle, ktoré vyšlo začiatkom júna t. r., v deň výročia podpisu Trianonskej zmluvy (4. júna), šéfredaktorom časopisu je Levente Jónás (*1980), čelný funkcionár extrémistickej strany Jobbik (V ďalších číslach časopisu sa už meno šéfredaktora neuvádza). Redakcia magazínu „Nagy Magyarország“ je úzko spätá so „sesterskou redakciou“ časopisu „Trianoni Szemle“ (Trianonský obzor), ktorý vydáva maďarský historik (a bývalý štátny tajomník ministerstva obrany vo vláde J. Antalla), Ernö Raffay, známy bojovník za revíziu Trianonskej mierovej zmluvy.
Najnovšie tematické číslo je venované dejinám Slovákov. Podľa redakčného úvodníka, články uverejnené v časopise by mali zaplniť medzery vo vedomostiach maďarskej verejnosti o dejinách Slovákov. V redakčnom príhovore sa uvádza aj to, že mentalita, myšlienkový pochod a politika vedúcich činiteľov Slovenskej republiky spôsobuje pre Maďarsko veľa mrzutostí a „… našim národným bratom žijúcom na Hornej zemi zase veľa poníženia“. Časopis vraj poskytol priestor mladým odborníkom, na zhrnutie poznatkov k témam, ktoré až dodnes názorovo rozdeľujú maďarskú spoločnosť. Podľa redakčného úvodníka, dejiny Slovákov predstavujú pre maďarskú verejnosť „biele miesta“ a preto sa skupina domácich a „felvidéckych“ historikov chopila úlohy, aby prostredníctvom popularizačných článkov priblížila maďarskému čitateľovi najvýznamnejšie kapitoly slovenských dejín. Riaditeľ redakcie Árpád Szakács v rozhovore uverejnenom 27. novembra t. r. v denníku Magyar Hírlap uviedol, že pri zostavovaní 3. čísla časopisu „nepracovali v znamení zmierenia dvoch národov … alebo hľadaním nanúteného kompromisu. Takéto snahy totiž nepozostávajú z ničoho iného, ako z vyslovenia poľutovania nad činmi, ktoré počas uplynulého tisícročného obdobia ale zo strany Maďarov neboli nikdy spáchané voči Slovákom“. Odborné články uverejnené v časopise vraj odhalili, že prevažnú väčšinu dejín Slovákov predstavujú mýty a bájky.
Tematické členenie štúdií v časopise a myšlienkový sled autorov je v skutočnosti apológiou tvrdení zaznievajúcich z úst predstaviteľov extrémistickej maďarskej pravice, že Slováci sú votrelcami v Karpatskej kotline, ktorí zobrali Maďarom časť ich tisícročnej vlasti. Ďalšou základnou snahou autorov je snaha prezentovať Slovensko a Slovákov pred maďarskou verejnosťou ako národ s nacistickou a fašistickou minulosťou, ktorej sa dodnes nedokázal zbaviť. Túto snahu, v ktorej najvýstižnejšie dokazuje článok s názvom „Neonacistické hnutia na Slovensku“, v ktorom autor okrem iného tvrdí, že „… po parlamentných voľbách v r. 2006 … sa začali tolerovať prejavy extrémizmu, ako hrubé protimenšinové výroky…“. Podľa autora rozmach extrémistických organizácií na Slovensku a podpora poskytovaná týmto organizáciám, ako aj podnecovanie ich činnosti zo strany vlády otvoreným alebo tajným spôsobom, v dnešnej dobe dosiahla až takých rozmerov, že to už ohrozuje demokratické štátne zriadenia na Slovensku, ako aj normálne fungovanie právneho štátu. Ilustračná fotka tohto článku, na ktorej sú predsedovia vládnej koalície , je okomentovaná nasledovným textom: „ Krajinu vedú extrémisti“. Článok s názvom „Dejiny nezávislého Slovenska“ je ilustrovaný fotografiami doterajších troch slovenských prezidentov. Pod fotografiou Ivana Gašparoviča je uvedený nasledujúci text: „Jeho osobou bol extrémizmus povýšený na úroveň hlavy štátu“.
So spochybňovaním dejín Slovákov v Maďarsku sa nestretávame len v kruhoch extrémnej pravice. V septembri t. r. starostka mesta Salgótarján, Dr. Melinda Székyne Sztrémiová v otvorenom liste adresovanom Róbertovi Ficovi pred jeho návštevou v meste Szécsény mu vyčítala vážne nedostatky v znalosti historických faktov. Podľa pani starostky to bude asi kvôli tomu, že „… vo Vašej nepríliš objemnej učebnici dejepisu chýbajú niektoré neodškriepiteľné fakty“. Pani starostka na dôvažok dodáva: „My Maďari si ale z dôvodu našej tisícročnej histórie, nemôžeme pripustiť selektívnu pamäť“.
Prepojenie medzi jednotlivými protislovenskými zoskupeniami v Maďarsku a na Slovensku dokazuje aj skutočnosť, že spomínaný článok bol 24. novembra t. r. umiestnený aj na internetovom portáli „Felvidék ma“, prevádzkovanom filiálkou SMK, ústrednou kanceláriou Združenia za spoločné ciele (Szövetség a Közös Célokért) v Bratislave, ktorá je financovaná z grantu maďarskej vlády „Szülöföld Alap“.
Nosnú kostru tematického čísla časopisu tvoria „štúdie“ z pera namočeného do žlče autorov žijúcich na Slovensku: Zoltána Balassu a Lászlóa Mihályi Molnára. Títo páni už dlhé roky osočujú Slovensko v zahraničných médiách a organizujú rôzne petičné akcie na ochranu „utláčaného maďarského národného spoločenstva“.
Myslím si, že táto zbierka pamfletov, uverejnenie ktorých je súčasťou rozsiahlej protislovenskej kampane zo strany rôznych maďarských politických síl a zoskupení doma aj v zahraničí, by nemala zostať bez povšimnutia.
Stojí za zmienku, že tento časopis sa údajne predáva aj na Slovensku v kníhkupectve „Madách Posonium Könyvesbolt“ v Komárne na Klapkovom námestí č. 9.
V Budapešti 28. novembra 2009
Meno a podpis
PS: Články z tematického čísla sú postupne uverejňované na internetovej stránke www.tortenelemportal.hu „
Expanzionistickým chúťkam maďarského revizionizmu ustupovať nesmieme!
Súčasné slovensko-maďarské vzťahy nie sú ani trochu dobré a zdá sa, že ešte ani dlho nebudú. Jedným z prvých signálov napätia medzi Slovenskom a Maďarskom bol spor o Gabčíkovo-Nagymaros. Aj keď Maďari súdny spor prehrali nikdy sa nemienili, a nemienia sa ani teraz, právoplatnému rozsudku podriadiť. V tom čase maskovali svoju trucovitosť ako snahu o ochranu životného prostredia. Napokon svoje činy maskovali vždy, a to najmä vtedy, ak chceli zakryť svoje skutočné ciele.
Trianonská mierová zmluva alebo Trianonská zmluva alebo trianonský mier bola zmluvou, ktorá riešila hranice maďarského štátu, ktorý bol jedným z nástupníckych štátov po rozpade Rakúsko-Uhorska. Táto zmluva bola len deklaratórna; hranice, v tej podobe, ako ich opisovala (až na menšie výnimky), totiž ustanovila už Najvyššia rada spojencov vo svojom uznesení z 12. júna 1919. Zmluvou boli potvrdené hranice Maďarska s Rakúskom, Česko-Slovenskom, Rumunskom a Juhosláviou. Maďarsko zároveň definitívne uznalo úplnú nezávislosť Česko-Slovenska, vrátane Podkarpatskej Rusi a vzdalo sa všetkých nárokov na územia mimo určených maďarských hraníc. Právnici hovoria „Pacta sunt servanda“, teda zmluvy sú záväzné. Maďarským politikom však toto pravidlo nič nehovorí, najmä vtedy nie, ak zmluva nevyhovuje ich záujmom. Namietajú, že Trianonská zmluva bola Maďarsku vnútená. Podľa všeobecne uznávaných pravidiel medzinárodného práva je to však tak, že pravidlá mierovej zmluvy vždy určuje víťaz – to je totiž podmienka skončenia vojny a naši južní susedia by si mali uvedomiť, že vojnu prehrali. Maďarské náreky nad „ukrižovaním Maďarska na kríži Trianonu“ a cielene pestovaný pocit ukrivdenosti, sú preto nemiestne. Trianonská zmluva je realitou a snahy o jej revíziu sú nereálne. Každá snaha o zmenu Trianonskej zmluvy zo strany Maďarska je revizionizmom a to je (ako s obľubou hovorí Pál Csáky) neeurópske. Pokiaľ si túto skutočnosť maďarské politické kruhy neuvedomia, tak v slovensko-maďarských vzťahoch nikdy nedôjde k obratu k lepšiemu.
Problémom Maďarska, ale aj Slovenska je tiež osobitné maďarské videnie dejín, najmä ich viera v maďarskú povesť o „zaujatí vlasti“. Maďarskí historici ignorujú skutočnosť, že Slovania sú autochtónnym európskym etnikom. Naopak tvrdia, že v čase príchodu staro-maďarských kmeňov do priestoru strednej Európy, tu žili len zvyšky Keltov a Avarov a idú až tak ďaleko, že si dovoľujú tvrdiť taký evidentný nezmysel, že obyvateľstvo Uhorského kráľovstva v stredoveku z 80% pozostávalo z etnických Maďarov. Kam však zmizli títo etnickí Maďari? A načo bola teda potrebná maďarizácia po rakúsko-maďarskom vyrovnaní, keď sa programovo uskutočňovalo „skultúrňovanie“ nemaďarov a „posilňovanie vyspelejšej maďarskej rasy“? Pri sčítaní ľudu v roku 1910 bol spravidla za Maďara zapísaný každý nemaďarský obyvateľ Uhorska (teda aj Slovák, či Chorvát), ktorý aspoň trochu rozumel po maďarsky a vďaka maďarizačnému tlaku po maďarsky rozumelo dosť nemaďarských obyvateľov Uhorska, ktorých bolo možné takto administratívne asimilovať. Takto sa stalo, že po tomto sčítaní sa počet Maďarov v niektorých slovenských mestách zvýšil až o 200%. Štatistiku z tohto sčítania ľudu Maďari (vrátane SMK) dodnes používajú ako svoj oficiálny argument aj v orgánoch EÚ. Tu sa žiada pripomenúť skutočnosť, že podľa moderných genetických výskumov (napr. podľa výskumu prof. LL. Cavalli-Sforzu zo Stanfordskej Univerzity v USA) je z celkového počtu Maďarov len cca 5% pôvodných genetických Maďarov (zato Slovákov viac ako 80%). Zvyšok sú pomaďarčení Chorváti, Srbi, Rumuni, Nemci, Židia, Rómovia a Slováci.
Podľa niektorých maďarských politikov zaujatie vlasti dodnes neskončilo ale pokračuje aj v súčasnosti. Čo to znamená? Akú vlasť, aké územia, chcú dnes ešte zaujať? Je to jednoznačné – chcú všetky územia, ktoré patrili bývalému Uhorsku pred prvou svetovou vojnou. A keď aj nie celkom všetky, tak aspoň niektoré ich časti. Zo Slovenska chcú získať aspoň jeho južnú časť. Na Slovensku pracujú zoskupenia (či už neformálne, alebo zaregistrované ako občianske združenia, či ako politické strany), ktoré možno pokojne označiť ako maďarskú iredentu. Keďže niektorí slovenskí politici maďarského pôvodu proti pomenovaniu iredenta protestujú a označujú to za hlúposť, pokúsim sa im toto označenie vysvetliť. Iredentou sa rozumie nacionalistické hnutie za pripojenie územia obývaného národnostnou menšinou k štátu ku ktorému sa iredenta hlási (k tzv. materskému štátu). Podľa môjho názoru maďarskí nacionalisti so slovenským štátnym občianstvom definíciu pojmu iredenta spĺňajú vo všetkých smeroch. Samozrejme, že za iredentistov, nemožno označiť každého slovenského Maďara. Ja osobne poznám viacero etnických Maďarov žijúcich na Slovensku, ktorí Slovensko považujú za svoju vlasť a ktorých možno bez zaváhania označiť ako slovenských vlastencov. Tých však maďarskí šovinisti označujú ako zradcov. V súvislosti s politikou maďarskej iredenty na Slovensku by som chcel poukázať ešte na jednu historickú skúsenosť a na jej podobnosť s dneškom. Sudetendeutsche Partei Konráda Henleina svojho času používala pojem „národná menšina“, domáhala sa práva na sebaurčenie nemeckej „národnej menšiny“ a na uzákonenie nemčiny ako ďalšieho úradného jazyka v Česko-Slovensku, predkladala česko-slovenskej vláde stále nové a nové (čoraz radikálnejšie) požiadavky, pričom ústupky česko-slovenskej vlády (v záujme znemožnenia dohody) neakceptovala a napokon sa dožadovala pripojenia českého pohraničia k Nemecku – čomu Hitler „veľkoryso“ vyhovel. Maďarská iredenta na Slovensku tiež používa (alebo používala) pojem národná menšina (používa tiež pojem maďarské národné spoločenstvo, prípadne maďarský národ na Slovensku), tiež sa domáha práva na sebaurčenie a na uzákonenia maďarčiny ako ďalšieho úradného jazyka na Slovensku, domáha sa autonómie (zatiaľ) a predkladá stále nové a nové požiadavky (10% cenzus na používanie jazyka menšín, informačné tabule, používanie geografických názvov z územia Slovenska v maďarčine a teraz odmietnutie novely jazykového zákona). Odmietanie jazykového zákona plus snahy o ustanovenie maďarčiny, ako druhého úradného jazyka na Slovensku možno označiť ako snahy o oddelený vývoj maďarskej národnostnej menšiny, čo sa v politológii označuje pojmom apartheid. Pokojne možno povedať, že po získaní autonómie, by prišli s požiadavkou na federalizáciu Slovenska a neskôr by nasledovala secesia a následné pripojenie južného Slovenska k obnovovanému Veľkému Maďarsku. Že fantazírujem? Kiež by tomu tak skutočne bolo. Ale že mám pravdu, o tom svedčí veľa skutočností. Napríklad: programovo cielené útoky maďarskej politiky na Slovensko v orgánoch EÚ, aktivity tzv. Fóra poslancov Karpatskej kotliny, snahy o „spanilé jazdy“ maďarského prezidenta po štátoch, ktorých územia boli kedysi súčasťou Veľkého Uhorska a podobne – úplný výpočet týchto skutočností presahuje možnosti rozsahu tohto príspevku. Som presvedčený, že v blízkej, či vzdialenejšej budúcnosti sa pokúsia použiť kosovský precedens – preto je veľmi dobré, že Slovensko samostatnosť Kosova (tohto vredu na tele Európy) neuznalo a dúfam, že ani nikdy neuzná.
Podľa niektorých maďarských historikov Slováci a Maďari spolu žili tisíc rokov v jednej spoločnej vlasti a na spoločné uhorské dejiny môžu byť hrdí. To by malo byť základom budúcich dobrých slovensko-maďarských vzťahov. Slováci by však mali prijať maďarský výklad (najmä spoločných) dejín a potom budú naše vzťahy harmonické. Nie som proti dobrým susedským vzťahom. Obávam sa však, že protislovenské útoky sa budú množiť, a to nielen v súvislosti s voľbami. Jeden z lídrov 17. novembra na Slovensku (v súvislosti so slovenskými politikmi maďarského pôvodu pôsobiacimi v ich etnických stranách) povedal, že oni už dávno zabudli, že kedysi boli socialistami, liberálmi, či konzervatívcami – oni sú predovšetkým Maďarmi. Toto hodnotenie však žiaľbohu platí v plnom rozsahu aj pre politikov v Maďarsku.
Popisovanie daného stavu a jeho analýzy sú nepochybne potrebné a užitočné, avšak len toto nepostačí. Je už „dvanásť hodín“, teda najvyšší čas. Je už preto nanajvýš naliehavo potrebné z urobených analýz urobiť aj strategickú syntézu a je tiež nanajvýš aktuálne uvedomiť si, že slovenský záujem stojí nad záujmom straníckym. Sme v situácii, keď je potrebné vytvoriť alianciu vlasteneckých síl, ktorá by obsiahla nielen (najmä parlamentné) politické strany, ale aj občianske združenia a jednotlivcov. Malé strany nemajú žiadnu šancu, mali by spájať svoje sily podľa rady kráľa Svätopluka. Nemusí a nemôže byť každý lídrom. Slovensko dnes naliehavo potrebuje disciplinovanú kolektívnu hru. Vzorom nám môže byť spolupráca slovenských strán v Nitrianskom kraji v tohoročných voľbách do VÚC – kde je vôľa, tam je cesta, alebo keď sa chce, tak sa dá. Vyžadovala by sa aktívnejšia politika slovenskej vlády, bolo by potrebné prezentovať pravdu o maďarskej (najmä národnostne) politike nielen v EÚ, ale aj v celom svete, bolo by treba prijať zákon o ochrane národnej kultúry a viac podporovať slovenskú národnostnú menšinu v Maďarsku, uvažujme tiež o zmene územného členenia Slovenskej republiky na štyri kraje (východoslovenský, stredoslovenský, západoslovenský a bratislavský), je potrebné tiež viac aktivizovať slovenskú národne uvedomelú inteligenciu a prijať ponúkanú spoluprácu zo zahraničia. Pre prípad krízového vývoja by sme možno mali mať pripravený aj zákon na ochranu republiky. Nerobím si patent na rozum a preto uvedený výpočet tohto, čo treba urobiť, je len deklaratórny. Expanzionistickým chúťkam maďarského revizionizmu však ustupovať nesmieme! Inak sa naši potomkovia budú za nás hanbiť.
JUDr. Milan Janičina,
predseda Panslovanskej unie
Uhorský alebo slovenský?
Jednoznačnou odpoveďou na túto otázku rovnako ako na podobnú otázku Uhor/Maďar (?) sú v 19. stor. národno-emancipačné snahy Slovákov a v 20. stor. vznik národného štátu SR. To nás oprávňuje písať svoje dejiny ako slovenské od nepamäti. Riadime sa touto zásadou? S ľútosťou musím konštatovať, že nie celkom.
Na medzinárodnom poli pokračuje dvojkoľajnosť v používaní pojmu: Hungarian/Magyar. V slovníkoch a iných príručkách ako Larousse, Grand Robert, Grand dict. universel du XIXe . Enc. Britannica, Webster´s Dict., Oxford Dict., si môžeme všimnúť, napr.: Hongrois, z franc. : Hongre, ongre do XV. stor.; z nem. lat. hungarus, tur. ogur, šíp - Turci tak označovali Maďarov; Hungarian (1502), angl. : ľud a jazyk v Hungary (1600); z on-ogur, 10 šípov (poslovenčené na „Uhor“?) alebo Onogur; z tur.-bulh. Onogur (Onoguri), od 12. stor. Ungary, Hungary; Hungaric (1661) -> Hungari, Ungari, Uhri, Ugri, Ouggroi (gr.). Všetky tieto príručky zároveň uvádzajú aj adjektívum Magyar, ktoré a stalo súčasťou západných jazykov v polovici 19. storočia. Nejednotnosť vládne aj v klasifikácii maďarčiny: čes. jaz. fínsko-ugrický (Osička-Poldauf), - ugrijský (Neumann-Hořejší), slov. - ugorský (V. Krupa); ugrinský, -ská reč (M. Ivanka). Klasifikácia jazyka ako „finougrijského“, langue finno-ougrienne, datuje od r. 1872 a jeho nositelia sú Ougrien, Ougriens, čes. Ugrijec, Ugrové (Neumann-Hořejší), zatiaľ čo naši jazykovedci pokračujú v používaní adjektíva „ugrofínsky“. Kde sa teda vzali pomenovania „Uhor“, „uhorský“ a prečo nehovoríme o „uhrofínskych jazykoch?
Tento stav dospel tak ďaleko, že je napr. nemožné preložiť do angličtiny známy Hodžov výrok: „Uhor je tak dobre Slovák ako aj Maďar“ ako „The Slovak is just as good a Hungarian as is the Hungarian“?
Odpoveď na všetky tieto otázky treba hľadať v dávnej minulosti, podľa talianskeho paleolingvistu Maria Alineiho, prinajmenšom v mladšej dobe kamennej. Podľa neho je vznik indoeurópskych jazykov spätý s kultiváciou pôdy, ktorú vynašli predkovia Slovanov spolu s kultúrou čiarovej keramiky. Vďaka vyššej kultúre osídlili Európu nenásilným spôsobom.
Alinei neváha hovoriť dokonca o neolitickej revolúcii v sémantickej oblasti, ktorú ilustruje na praslovanskej lexéme lędo, neobrábaná, nová zem, angl. fallow land, nem. land, švéd. linda. V slovanských jazykoch dostaneme: poľ. lęděninu; rus. ljadá – pole s mladým porastom – srb., chorv. lèdina; slovin. ledỉna, čes. lada, lado; slov. lado(m), pol. ląd. Potom nasledujú obyvateľské názvy, napr. pre „Poľsko“, „poľské“: rus. Ljach, serb. a chorv. Leđanin; byz. gr. Lanzanenoi (plur.); maď. Lengyel; arab. laudzaaneh atď. Toto slovo, nielenže súvisí so životným štýlom našich predkov, založenom na striedaní obrábanej a neobrábanej pôdy – z toho pochádza výraz „ležať ladom“, ale zovšeobecnením dalo zrod slovu land, krajina, v germánskych jazykoch a prispelo k rozšíreniu farmárstva v germánskom svete. Zároveň to svedčí o spolunažívaní, a to už v mladšej dobe kamennej, západných Slovanov a Germánov, pričom civilizačný pohyb smeroval od Východu na Západ.
Geografickým rámcom tohto spolunažívania však ostáva karpatská oblasť, v ktorej sa Západná a Východná Európa stretávajú. A v tejto prevažne hornatej oblasti sa pôda vhodná obrábanie vyskytovala, a najmä získavala klčovaním na úpätí hôr či na okraji lesov alebo ešte skalných útesov. Kameň vystriedajú éry kovu: bronzová a železná. V tejto súvislosti zaujme etymológia samotného pomenovania Karpaty, z pera tentoraz moravského jazykovedca J. M. Kořínka (1899-1945), ktorý v r. 1935-1945 pôsobil aj na bratislavskej univerzite. Položiac si otázku predindogermánskeho alebo indogermánskeho pôvodu tohoto oronyma, prikloní sa k jeho albánskemu pôvodu v slove karpë; skala. Pozoruhodné sú však jeho ďalšie významy v ostatných jazykoch tej doby: zašpicatené hory (litov.); skala, útes (kelt.); kov, železo (predingoerm.); bralo, útes (staroind.); kameň (starotrác.); „tvrdý ako skala“, „ľudia hôr“ (M. Vasmer); druh pletenej obuvi (poľ.), karpe (litov.), krpce (slov.); kameň (Cyprus, Trácia, Dalmácia); skala, ostrý kameň, (germ., lat.); bradavica (lat.); vrchь (slov.); jeleň (kelt., bret., lat); škarpa (franc., slov. serb.); skala, jaskyňa (srb.); kremeň (slov., ligur.); nerovný terén (poľ.); hora (predindogerm.); úpätie hory (gr.); hora/gora, les (alb., slov., čes.); vysoká hora, horský pasienok (tal., alem., ilýr.); horské mesto, u hory (porov. gr .Epidauros); vyvýšenina (alb.); neobrábaná pôda (špan.); pohrebná vyvýšenina (kurgan, rus.). Slovník našich starovekých predkov, ktorí neprestali žiť v symbióze s prírodou a horami, sa tak obohacuje o ďalšiu lexému, gor(a)/hor(a), označujúcu neobrábanú pôdu a dávajúcu zrod osobným a miestnym názvom a napokon celej Karpatsko-dunajskej oblasti. Svedčia o tom kontrahované i nekontrahované podoby v predmoravskom období: Ug, Ugrin (miest. i osob.), Ugora (od gora, hora, u=pri), Ugra (aj osob. meno) -> Ugró, Ugrov- . Na túto filiáciu upozornil slovenský slavista J. Stanislav (1904-1977). Predložka u sa strieda s predložkou o (predtým s predponou ọ) vo význame okolo, pri, nahor, nadol: ọ - dolь, údolie, dolina; Ogrь (= >Hungarus ). Prežije v slovin. názvoch Uhorsko a Uhor: Ogrska, Oger. V ostatných slovanských jazykoch obyvateľské pomenovanie znie: ukr. Ugorec (Uhorec), chorv., srb. Ugar, čes. Uher, poľ. Węgier. A niekoľko dnešných podôb po zmene g na h: Záhorie, Uhrín, Uhrovec, Úhorná, Horák, Horný, Záhreb, Čierna Hora.
Po neolitickej, sme tak svedkami staroslovenskej revolúcie. Veď staroslovenčina bola vtedy svetovým jazykom. A tak ako jazyková diferenciácia slova „la(n)d“ sa stala základom aj pre etnonymá a toponymá, prečo by to bolo v prípade slova „úhor“ inak, ako ukazujú slovanské ekvivalenty pomenovania „Uhor“? Aj výraz „ležať ladom“ nahrádza synonymný výraz „ležať úhorom“. Samotná latinčina ustupuje staroslovenčine a keď sa na naše územie vracia ako „esperanto“ Európy, slovanské reálie nanajvýš polatinčuje miesto toho, aby ich prekladala: (H)ungaria, Preslava, Zagrebia atď.
A predsa všetko toto len potvrdzuje to, čo už už pred nami na túto tému povedali a napísali slovenskí historici v 18.-19. stor. ako F.V. Sasinek, J. Papánek, S. Hojč, J. Hložanský a i., ktorí pôvod pomenovaní Uhorsko, Hungária situujú pred príchod starých Maďarov a spájajú s vnímaním hornatého okolia. Lenže mnohí dnešní historici, hoci už v podmienkach samostatného Slovenska, miesto toho, aby rozvíjali ducha slovenskej historiografie, vidia naďalej vzory v okolitých či vzdialenejších krajinách. A nekriticky citujú z rôznych kroník a letopisov z 11. - 15. stor. často napísaných na objednávku. To isté platí o ďalších dvoch vývinových líniách, ktoré neprestávajú mátať: tej, ktorá vychádza z tur. on ogur a tej, ktorá dospieva k ugrofínskej klasifikácii.
Z vyššie uvedeného vyplývajú rovnice: Uhorsko zemepisne (etnicky) = Slovensko ; (geo)politicky = Slovensko + Maďarsko. Potvrdením týchto rovníc je aj skutočnosť, že tí z obyvateľov Rakúskeho cisárstva, ktorí sa pokladali za Uhrov (J. Čaplovič, Ľ. Štúr, F. Liszt a i.), sa vyčlenili ako majúci nemaďarský, t.j. slovenský pôvod.
Dôležitosť takých determinantov života národa ako sú história a geografia si nemenej, ak nie viac uvedomuje aj druhá strana, ako o to svedčí propagovanie pomenovania „Karpatská kotlina“, pomenovania ideologického, ktoré geovedná literatúra nepozná, keďže kotliny vytvárajú rieky. A aj ide o územie, ktoré tvoria: Dunajská nížina + Podunajská nížina + Veľká dunajská nížina. Správnejším pomenovaním by bolo Dunajská kotlina, ktoré si aj razí cestu.
Ďalším ideologickým výrazom je tzv. zaujatie vlasti, teda vojenské obsadenie celého karpatského regiónu. Staro-maďarské kmene, zvyknuté na život v stepiach, sa usídlili na puszte (pusta - step), ktorá vyhovovala ich naturelu a ktorá ich prirodzene priťahovala viac ako hory. Aj keď otázka (staroslovenského) pôvodu Uhorska je dávno vyriešená, vraciame sa k nej so zreteľom na zahraničie, kde jazykové a symbolické paradoxy pokračujú. Maďarsko je republika, avšak štátny znak je monarchistický. Je maďarským národným štátom, avšak v zahraničí vystupuje ako Hungary (Hu) a naďalej podporuje maďarizmus. V striktnom zmysle Magyar Köztársaság v anglickom preklade nemôže byť Republic of Hungary, ale Magyar Republic. Pritom západné jazykové príručky poznajú pomenovanie Magyar, avšak naďalej propagujú Hungary, Hungarian, ktoré nemajú oporu v realite. Nepropagujú v skutočnosti Slovensko? Ani Ugrian, ugrijský ≠ Hungarian, uhorský.
Záverom, možno povedať toto. Maďari si neprávom privlastňujú názov štátu, ktorý kedysi (dávno pred ich príchodom do strednej Európy) patril Slovákom. Je načase, aby sa Slováci zobudili a prihlásili sa o to čo im patrí. Treba si uvedomiť, že tak ako hociktorý iný štát v Európe (napríklad Francúzsko) aj Slovensko má dva názvy, a to historický názov a súčasný názov. Ako príklad uvádzam Francúzsko, ktorého je historickým názvom je (latinská) Galia. Historickým názvom Slovenska je (staroslovenské) Uhorsko.
Mgr. Jozef Sivák, PhD,
člen Predsedníctva Panslovanskej únie
Stanovisko Panslovanskej únie
č. 4/2008
z 20. novembra 2008,
k vyhláseniu podpredsedu SMK Miklóša Duraya
o spravovaní južného Slovenska Európskou úniou
V spravodajskej relácii televízie JOJ „Noviny“ z 19. novembra 2008, odznela informácia o vyhlásení podpredsedu SMK pre stratégiu Miklóša Duraya, podľa ktorého by Európska únia mala dočasne prevziať pod ochranu Maďarov z južného Slovenska, prípadne, že Európska únia by mala južné Slovensko spravovať. Toto nedvojzmyselné, jednoznačné vyhlásenie (pre noviny vychádzajúce v Maďarsku) neurobil anonymný maďarský šovinista ale poslanec slovenského parlamentu – slovenský ústavný činiteľ.
Podľa § 311 Trestného zákonníka: „Občan Slovenskej republiky, ktorý v spojení s cudzou mocou alebo s cudzím činiteľom spácha trestný čin úkladov proti Slovenskej republike, teroru, záškodníctva alebo sabotáže, potrestá sa odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie.“.
Pán Duray je občan Slovenskej republiky. Cudzím činiteľom sa v trestnom práve rozumie aj právnická osoba, ktorá síce nie je orgánom alebo zástupcom cudzieho štátu, ale vzhľadom na svoje spoločenské postavenie má významný vplyv vo svojom štáte – tejto definícii zodpovedá aj celoštátne pôsobiace printové médium, teda noviny.
Ako sme už uviedli, pán Duray je poslancom slovenského parlamentu, teda ústavným činiteľom. Jeho vyhlásenia majú preto osobitnú váhu – nehovoriac o tom, že niekoľkokrát zložil sľub vernosti Slovenskej republike.
Aká je teda stratégia SMK voči Slovensku, ak jej hlavný stratég dal pre noviny vychádzajúce v Maďarskej republike takéto vyhlásenie? Ako si máme Durayovo vyhlásenie vysvetľovať v čase, keď viacerí poslanci maďarského parlamentu nosia na svojich autách mapu Veľkého Uhorska? Máme si myslieť, že im ide o presadenie „Kosovského variantu“ na Slovensku? Veď predmetné Durayovo vyhlásenie je jednoznačnou výzvou na uplatnenie obdobného postupu proti zvrchovanému Slovensku, ako tomu bolo v prípade zvrchovaného Srbska.
Panslovanská únia vyzýva orgány činné v trestnom konaní, aby konali svoju povinnosť a aby preverili, či v danom prípade nedošlo k poškodeniu spoločenského záujmu na ochranu územnej celistvosti Slovenskej republiky a k naplneniu skutkovej podstaty zločinu vlastizrady.
JUDr. Milan Janičina,
predseda PanSÚ
To že sa Panslovanská únia prihlásila k panslavizmu, vyvolalo odmietavé reakcie najmäv Českej republike, ale (aj keď ojedinele predsa len) aj na Slovensku. Do Stálej konferenciePanSÚ sa so svojim príspevkom s názvom „Má zmysel oživovať panslavizmus ?“ prihlásil, ako sa sám nazval, „obyčajný Slovák“ Ing. Jaroslav Antolík.
Má oživovanie panslavizmus zmysel?
1. október 2009
Keď som sa v lete tohto roku vrátil z môjho štyridsaťročného dobrovoľného exilu v západnejEurópe domov, na Slovensko, začal som doslova hltať informácie o všetkom, čo sa týka slovenskýchnárodných záujmov. Počas tých rokov, ktoré som strávil mimo svojej domoviny som zažil všeličo. Nevychádzam, ale z údivu nad tým, ako si niektorí, najmä mladí, Slováci predstavujú život „vonku“ a prekvapuje ma najmä ich naivita, s akou veria tomu, že Západoeurópani a považujú Slovákov (a Slovanov vôbec) za seberovných. Nebudem tu rozoberať tento problém, o tom možno niekedy inokedy, chcem sa však vyjadriť k jednému problému, a tým je panslavizmus.
O existencii Panslovanskej únie som sa dozvedel z článku „Slovanská vzájomnosť“ uverejnenomv Slovenských národných novinách č. 34/2009 z 1. septembra 2009. Autor tohto článkuzaútočil na, mne dovtedy neznámu, Panslovanskú úniu a na panslavizmus a snažil sa, pomerne nesúvislým a neudržateľným spôsobom presvedčiť čitateľa o tom, že tento spolok a najmä jeho verejné prihlásenie sa k panslavizmu, sú pre Slovensko objektívne škodlivé. Takýto útokby som čakal skôr v novinách Pesti Hirlap a nie v novinách, ktoré sa nazývajú „Slovenskénárodné noviny“. Z nesúvislej stavby a obsahu článku som nadobudol neodbytný pocit, jako keby si tento útok niekto objednal. Nebudem s autorom polemizovať, pretože nestojím o to,aby si nás niekto náhodou pomýlil. Na druhej strane som autorovi článku vďačný za to, že ma takto, nevdojak, na existenciu Panslovanskej únie upozornil.
Po pozornom preštudovaní dokumentov uverejnených na stránke www.pansu.sk, musím jednoznačne vyhlásiť: Áno oživenie a nové formulovanie panslavizmu zmysel má! Že prečo?
Jednoducho preto, lebo každý človek, každý rodina, každý národ a každá skupina (rodina) národov si má svoje záujmy chrániť. Ak tak nerobí, tak si ani nezaslúži, aby ich niekto iný rešpektoval. Existuje Britské spoločenstvo národov, existuje Spoločenstvo frankofónnychnárodov a formuje sa Ibero-americké spoločenstvo. Prečo by nemohlo riadne fungovať aj spoločenstvo slovanských národov (či štátov). Že načo je to potrebné? Na jar tohto roku som si v jednej bruselskej krčmičke prisadol ku stolu, kde sedeli dvaja europoslanci. Jeden bol Čech a druhý Poliak. Slovo dalo slovo a začali mi rozprávať o svojej práci. Dozvedel som sa, že v Európskom parlamente existuje akýsi neformálny „slovanský poslanecký klub“. Ide o to, že poslanci zo všetkých slovanských štátov, ktoré sú členmi EÚ, sa neformálne stretávajú a diskutujú o svojich pracovných problémoch, a to preto lebo si rozumejú, aj keď pritom každý
z nich hovorí svojou rodnou rečou. Na moju otázku, či si rozumie aj Bulhar s Poliakom mi vysvetlili, že slovanské jazyky sú natoľko príbuzné, že ak dôjde k situácii, že niektorému výrazu niekto nerozumie, tak rečník, je schopný vo svojej materčine vysvetliť význam daného výrazu opisným spôsobom tak, že mu ten druhý porozumie. Navyše v dôsledku častého stretávania a diskusií, si rozumejú čoraz lepšie. Vraj neexistuje taká možnosť dorozumenia medzi poslancami iných národností, aj keď sa tomu trochu blížia Nemci s Dánmi, či Španieli, s Portugalkami a Talianmi. Taká možnosť priameho dorozumenia bez tlmočníka ako medzi slovanskými poslancami, však u iných neexistuje a všetci to Slovanom v Európskom parlamente závidia. Ako vidno slovanská vzájomnosť tu existuje akosi spontánne a prirodzene. Tak načo potom oživovanie, či nové formulovanie panslavizmu?
Dnešní odporcovia panslavizmu z radov Slovanov argumentujú tým, že tento myšlenkový prúd je politicky natoľko zdiskreditovaný, že je v Európe vnímaný negatívne. O diskreditáciu sa vraj zaslúžili najmä Maďari a ruský (či sovietsky) imperializmus. Dovolím si otázku. Robil niekto v tomto smere v Európskych rozmeroch nejaký reprezentatívny prieskum? Dovolím si tvrdiť, že nie. Prečo teda ten odpor? Myslím si, že korene možno hľadať v dvoch dôvodoch. Jedným je ustráchanosť – strach z toho, čo nám povedia na Západe a druhý dôvod má racionálne korene v skúsenosti viacerých slovanských národov so sovietskym (v podstate ruským) impériom.
Arogancia viacerých západoeurópskych politikov by nás mala prinajmenšom varovať. Odtrhnuti časti suverénneho srbského štátu a vytvorenie mafiánskeho kosovského protektorátu boli prejavom mníchovansta 21. storočia a spáchali to v podstate tí istí, čo začiatkom dvadsiateho storočia spáchali mníchovský diktát a tzv. viedenskú arbitráž. A talianske úvahy o akomsi protektoráte EÚ na území južného Slovenska, to čo má znamenať? Všetko toto sú dôkazy toho, že Slovania a ich štáty sú pre nich stále len lebensraumom. Ak však budeme my Slovania dostatočne sebavedomí a ak budeme solidárni, tak potom a len potom nás budú skutočne rešpektovať. Vystrašené zajačie srdcia nám absolútne a nijako nepomôžu.
Skúsenosť s nadvládou sovietskeho impéria nás učí opatrnosti. O tom niet pochybností. Stále mám pred očami ruské tanky z roku 1968. Na to nezabudnem nikdy. Avšak po uliciach cudzích miest sa valili aj nemecké, talianske, francúzske, britské, či americké tanky, alebo sa mýlim? Ak však nemožno z Európy vytesňovať (kvôli minulosti) Nemcov, Britov, Francúzov, či Talianov, tak nemožno vytesňovať ani Rusov, aj oni sú nepochybne (tak ako všětci Slovania) Európanmi. Preto ma zaujala veta o potrebe novej formulácie myšlienok panslavizmu z úvodného vyhlásenia Panslovanskej únie „Kto sme a čo chceme“. Každé väčšie snaženie skupiny ľudí potrebuje súhrn názorov a teórií, ktorým sa táto skupina bude riadiť. Takémuto súhrnu názorov a teórií sa hovorí tiež ideológia. Aj keď pojem ideológia počas komunistickej totality nadobudol na Slovensku (ale aj v ďalších slovanských štátoch) tak trochu príchuť blenu, uvedomme si, že slovo samotné nemôže za to, ako bolo používané, či zneužívané.
Ak by však panslavizmus mal plniť funkciu takej idey, či ideológie, tak ho treba formulovať nanovo, s tým vrelo súhlasím. Vyžaduje sa to historický vývoj. Ale vôbec netrvám na tom, že táto idea sa musí za každú cenu nazývať panslavizmom. Zatiaľ som však iný vyhovujúci pojem nenašiel. Po prečítaní memoranda Predsedníctva Panslovanskej únie „Prečo sa hlásime k panslavizmu“ a článku jej predsedu s názvom „Oblečme si dresy“ som nadobudou dojem, že panslavizmus oživovať a najmä novým spôsobom formulovať je skutočne potrebné.
Treba sa však vyhnúť novoromantizmu a vnímať aj argumenty z iných táborov. Aj keď takými argumentmi nesúhlasíme, prinútia nás rozmýšľať. Na adresu Panslovanskej únie však mám aj jednu kritickú pripomienku. Venujte sa viac všeslovanským veciam. Viem, že slovensko-maďarské spory sa týkajú aj ďalších slovanských slovanskej veci by ste skutočne mali venovať viac času. Nadväzujte kontakty s obdobnými spolkami na Slovensku a tiež so slovanským zahraničím. Pamätajte si, že heslo: „V jednote je sila“ nie je prázdnou frázou.
Ing. Jaroslav Antolík,
obyčejný Slovák
V Európskej únii sa čoraz viac prejavuje nemecko-francúzsky hegemonizmus. Je síce celkom prirodzené, že silnejší hráči svoju silu automaticky dávajú najavo a snažia sa presadiť, ale je vecou tých ostatných nakoľko sa podriadia. Nemecko-francúzsky hegemonizmus nie je slovanskému svetu nijako priateľsky naklonený a preto Slovania v Európe musia byť mimoriadne obozretní. S týmto fenoménom vonkoncom nemajú dobré skúsenosti. Európska únia nie je spolkom ľudomilných dobrákov, je to novo sa tvoriace impérium. Musíme sa mať na pozore, aby Slovania v tomto spoločenstve nehrali podradnú úlohu.
Nová Franská ríša?
12. november 2009
Franská ríša (regnum Francorum) bol ranno-stredoveký štát, ktorý vznikol koncom 5. storočia po obsadení rímskej provincie Galie germánskym kmeňom Frankov. Franská ríša sa rozdelila na Východofranskú (Nemecko), na Západofranskú ríšu (Francúzsko) a na Taliánské kráľovstvo (spolu s Burgundskom). K prvým priamym bojovým kontaktom našich predkov s Franskou ríšou došlo v prvej polovici 7. storočia, keď kráľ Austrázie Dagobert I. prenikol až na územie naddunajských Slovanov (podľa Wikipédie).
Myšlienka na zjednotenie Európy, alebo aspoň jej veľkej časti, je stará a možno povedať, že prvé „integračné“ kroky urobilo už Rímske impérium. V súvislosti so súčasnou európskou integráciou však treba spomenúť, najmä integračné snahy franského vládcu, Karola Veľkého. V tom čase však európska integrácia, ani formálne, nesledovala žiadne humánne ciele a v plnom zmysle slova išlo o imperiálnu expanziu moci pod heslom „Šíriť kresťanstvo mečom a ohňom“. Otázne však je, či dnešná, súčasná európska integrácia sleduje najmä humánne ciele a či v skutočnosti nie je nástrojom na získanie nových území, nových zdrojov a nových trhov.
O hlbšej spolupráci európskych štátov, za účelom dosiahnutia mieru na kontinente uvažovali v novoveku, najmä začiatkom minulého storočia, viacerí európski myslitelia a politici, ktorí sa zamýšľali nad vznikom spoločenstva európskych štátov, alebo priamo paneurópskeho štátného útvaru na federatívnych a únijných princípoch. Tento útvar nazývali: „Paneurópou“, či „Európskym federatívnym zväzom“, prípadne „Európskou federálnou úniou“, alebo „Spojenými štátmi európskymi“.
Európska integrácia nabrala obrátky najmä po zmierení Nemecka s Francúzskom, čo sa v paneurópskej propagande považuje za príklad prospešnosti európskej integrácie. Ku zmiereniu týchto krajín však určite nedošlo z lásky k blížnemu svojmu a dovolím si predpokladať, že dôvodom neboli žiadne humanistické ideály, či hodnoty. V skutočnosti to bol účelový prostriedok na obnovenie vplyvu Nemecka a Francúzska vo svete. Spojenie hospodárskeho potenciálu
Nemecka s vojenským potenciálom Francúzska umožnilo týmto hlavným dedičom Franskej ríše návrat na celosvetovú mocensko-politickú šachovnicu, čo je z hľadiska ich záujmov zámer nepochybne legitímny. Je len otázne, nakoľko je tento zámer výhodný pre Slovanov. Nemci a Francúzi sa snažia Európsku úniu ovládať a svoje hegemonistické chúťky nijako neskrývajú a presadzujú ich niekedy až neokrôchaným spôsobom.
Keď som v televízii sledoval, ako bývalý spolupracovník československej Štátnej bezpečnosti, s krycím menom Tomis (známy v pražských umeleckých kruhoch tým, že najčastejšie pracoval vo svojej obľúbenej telefónnej búdke) prednáša pred poloprázdnym auditóriom na pôde parlamentu EÚ o tom, že Európska únia bola založená na humanistických hodnotách, nemohol som sa nezasmiať. Áno vraj ide len a len o hodnoty, a vôbec nie o moc, suroviny, ľudské zdroje, trhy a zisk. Nedá mi pripomenúť, že aj franskej soldateske, „integrujúcej“ stredovekú Európu mečom a ohňom, išlo len o „šírenie kresťanstva“, teda o kresťanské hodnoty. Dejiny nás varujú – pozor na spasiteľov so schopnosťami šikovných manipulátorov. Humanrightizmus sa stáva novým náboženstvom a v mene ľudských práv si privlastňuje právo znásilniť aj zdravý rozum, či slobodu. Veď kto by sa už opovážil brániť sa blahodarnému šíreniu ľudských práv?
Čím ďalej európska integrácia postupuje, tým viac sa snažia Nemci a Francúzi hrať v Európe rozhodujúcu roľu a niekedy, ako keby sa tak trochu pozabudli a suverénne prekračujú nielen svoje legálne kompetencie ale aj hranice slušnosti. Pripomeňme si tlaky na Českú republiku v období keď sa mala ujať predsedníctva v Európskej únii a tiež na tlaky v svislosti s ratifikáciou Lisabonskej zmluvy, ako aj nie celkom prijateľné výroky francúzskeho prezidenta, či nemeckej kancelárky na adresu českého prezidenta, prípadne lídra britských konzervatívcov a pravdepodobne budúceho britského premiéra Camerona. Hlavní dedičia Franskej ríše v podstate ovládli Európu mierovými prostriedkami. Dosiahli, bez jediného výstrelu, to čo sa vojensky nepodarilo Karlovi Veľkému, ani Napoleonovi Bonapartovi, či Adolfovi Hitlerovi.
Môžu v mierových podmienkach robiť politiku Drang nach Osten a tváriť sa pritom dobrácky a mierumilovne, pričom sa automaticky predpokladá, že integrované „východoeurópske“ štáty sú za toto „dobrodenie“ vďačné. Táto vďačnosť sa, akosi samozrejme, v týchto integrovaných štátoch dokonca považuje za prejav „európanstva“. Slovania však nemajú dobré skúsenosti ani s Franskou ríšou, ani s Francúzskym cisárstvom, ani s Nemeckou ríšou a preto by mali byť nanajvýš opatrní. Necítim odpor k Európskej únii - európska integrácia nepochybne má svoje výhody. Nepáči sa mi však vývoj v niektorých oblastiach a najmä maniere, akými „silní hráči“ presadzujúsvoje záujmy. Dovolím si preto tvrdiť, že ak bude vývoj pokračovať týmto smerom, tak sa Európska únia stane akousi novou Franskou ríšou, ktorá však nemusí byť a pravdepodobne ani nebude skutočnou vlasťou „integrovaných“ Slovanov. Tí sa môžu stať Európanmi druhej kategórie. Pozorne vývoj sledujme, ak by však pokračoval takto, budeme asi nútení začať proces obnovenia slovenskej zvrchovanosti. V politike neexistuje (definitívne) víťazstvo, ani (definitívna) prehra, existuje len momentálny stav a ten sa môže zmeniť – už sme to zažili.
JUDr. Milan Janičina,
predseda Panslovanskej únie
Panslovanská únia, webové stránky: www.pansu.sk/
Redakce: J. Skalský Připravil: dr. O. Tuleškov
Vydalo Křesťanskosociální hnutí jako svou 311. publikaci určenou pro vnitřní potřebu vlasteneckých organizací. Publikace neprošla jazykovou ani autorskou úpravou. Praha, prosinec 2009.
Webová stránka: www.ksl.wz.cz
E-mail: Vydavatel@seznam.cz