Európske daňové raje: Prečo sa nechávame okrádať?

Brusel 28. mája 2017

Európa na daňovej optimalizácii stráca tristo miliárd eur ročne, hovorí v rozhovore právnik, ekonóm a odborník na daňové úniky Dominik Gajewski

Čo je príčinou tak veľkých strát na daniach naprieč Európou?

Nedostatok solidarity. V roku 2008 prišla kríza a každá krajina sa s ňou začala vysporadúvať na vlastnú päsť. Zachráň sa, kto môžeš! Vezmite si ako príklad Rakúšanov: ich vývoz klesol o dvadsať percent – čo teda urobili? Ošklbali susedov. Vláda zaviedla predpisy, ktoré zahraničným holdingovým spoločnostiam dovolili znížiť zdanenie ziskov. “Príďte k nám a ponúkneme vám len niekoľkopercentnú sadzbu.” Je to drzá, ale účinná metóda. Strácali na tom hlavne Taliansko, Maďarsko, Slovensko a Česko.

Pretože firmy začali presúvať továrne do Rakúska?

Nie, presunuli tam iba zisky na papieri. Keď riadite v Taliansku veľkú firmu na výrobu nábytku, neprenesiete sa s celým haraburdím do Rakúska. Prečo by ste to robili? Registrujete spoločnosť vo Viedni a reálne platíte šesť percent daní.

Je to v súlade s právom Európskej únie?

Nie je. Česi sa naštvali. Podali oficiálnu sťažnosť k Európskej komisii. Brusel začal kontrolné konanie. Dal dohromady tím, ktorý celú záležitosť preskúmal. Vypočul predstaviteľa poškodených krajín a vypočul Rakúšanov. Argumenty, vysvetľovanie, diskusia. Po niekoľkých mesiacoch dostalo Rakúsko tzv. Žltú kartu. Podalo odvolanie. Zase argumenty, vysvetľovanie, diskusia. Medzitým čas bežal. Žltá karta nadobudla právoplatnosť, potom prišla červená karta. Ďalšie odvolanie. Všetko to trvalo rok a firmy medzitým mali daňový raj. Konečne poslal Brusel Viedni rozhodnutie: “Musíte to zmeniť”.

A ako zareagovala Viedeň? – “Nebudete nám do toho hovoriť!”

Naopak: “Ale samozrejme, rešpektujeme európske hodnoty, veľmi sa ospravedlňujeme a hneď to zmeníme”. 31. decembra predpisy odstránili a 1. januára zaviedli iné, ktoré fungujú veľmi podobne.

To je cirkus.

Má to ešte pokračovanie. Česi a Slováci sa totiž poučili a zmenili taktiku: “No paráda. Únia nám nepomohla. Rakúsko sa hrá ako mačka s myšou. Urobíme to isté. “Rozhodli sa vstúpiť do hry a ošklbať niekoho iného. A kto je pre Čechov a Slovákov takú dojnú kravou?

Poľsko?

No jasné. Všimnite si, koľko začalo vo Varšave jazdiť luxusných áut s českou poznávacou značkou. Neprišli sem turisti. Firmy – zvlášť tie zo Sliezska – sa registrujú v Česku a tam podávajú svoje daňové priznania.

Ale daňové sadzby pre firmy sú v Poľsku a Česku rovnaké.

Pretože inteligentný daňový raj spočíva v tom, že zdanlivo je všetko v poriadku. Oficiálne dane v Rakúsku sú tiež vysoké. “My znižujeme dane? Nie! Pozrite sa na naše sadzby!”, odpovedajú v Bruseli. Česi prišli s nasledovnou taktikou: “Príď k nám, poľský daňovník, a budeš môcť využívať zásady daňovej pohostinnosti.”

Pohostinnosti?

Keď k vám prídu hostia na čaj, nekontrolujete im pri odchode vrecká, že? Firma môže svoje príjmy znížiť vďaka rôznym druhom výdavkov, ktoré nesúvisia s jej činnosťou. Oficiálne činí daň devätnásť percent, ale platíte ju z desatiny reálnych ziskov, pretože zvyšok si môžete odpočítať ako náklady. Reálne zdanenie je vo výsledku menej než dve percentá.

A to sa Čechom oplatí?

Samozrejme. Pretože ako štát majú nulové výdavky. Čím viac firma pôsobí v susednej krajine, tým lepšie je mať jej dane. Mám to vysvetliť?

Áno.

Zoberme si teda príklad veľkej európskej obchodnej korporácie, ktorá má tisíce obchodov a obrat niekoľko miliárd eur. Jej kamióny vozia tovar po nemeckých, francúzskych, talianskych a poľských cestách. Cesty sa ale opotrebujú. Treba ich opravovať z daní. Pokiaľ má kamión nehodu a nie je jasné, kto ju zapríčinil, súd rozhoduje, kto je vinný. Súdy sú tiež udržiavané z daní. Keď pracovník skladu spadne z rebríka, ocitne sa vo verejnej nemocnici. Keď dosiahne dôchodkový vek, dostáva od štátu dôchodok. A tak ďalej. Firma vytvára rôzne náklady pre štát tam, kde operuje a kde má obrat. Dane majú tieto náklady pokryť. A zrazu sa objaví štedrý strýko v podobe takého Luxemburska alebo Rakúska, kde firma v skutočnosti vôbec neoperuje, a hovorí: “My ti dovolíme platiť dve percentá, plať dane u nás.” Potom ostáva zlíznuť už len smotanu…

Ale to je predsa zlodejina.

Je.

A ďalej?

Nič. Oficiálne sa k tomu nepriznávajú. “Ale ako to? Prečo nás buzerujete? Máme dobrý daňový systém, vysoké sadzby, dodržiavame všetky zákony.” Pritom Luxembursko potajomky podpisovalo zmluvy s veľkými korporáciami na zdanenie zisku sadzbami od jedného do troch percent. V roku 2014 to odhalili novinári a prepukla takzvaná aféra Luxleaks. Ukázalo sa, že Luxembursko k sebe stiahlo celý európsky biznis. Tristoštyridsať najväčších holdingových spoločností. Na tom zozname boli všetci. Môžete strieľať menami naslepo.

Ikea?

Áno.

Coca-Cola?

Áno. Amazon, Google, Lukoil. Všetci dôležití svetoví hráči – od Spojených štátov po Rusko – platili zo svojich európskych ziskov od jedného do troch percent daní. Ak sa názov nejakej veľké firmy v dokumentoch z Luxemburska neobjavuje, sú tam rôzne dcérske spoločnosti. Oficiálne daň z príjmov právnických osôb je v Luxembursku 29 percent. Tvrdí, že majú vysoké dane, a pritom pokútne – jedno percento. Aplikujú úľavy a výnimky, ktoré nefungujú nikde inde. Využili staré regulácie z päťdesiatych rokov, ktoré boli opomenuté pri vstupe Luxemburska do EÚ.

Vie Európska únia, že veľké firmy platia maximálne niekoľkopercentné dane?

Všetci všetko vedia. V roku 2014 po afére Luxleaks bola luxemburská vláda nútená predložiť Európskej komisii dokumenty. Predložila ich sedem miliónov. A je v nich čierne na bielom, že holdingovej spoločnosti platili zo svojich európskych ziskov dane do troch percent.

A?

Bolo okolo toho veľké pobúrenie, krik, že to je škandál. A veľa moralizovania.

Vyplynulo z neho niečo?

Len málo. Preto som proti moralizovaniu, pretože to vedie len k zlepšeniu pocitu zo seba samého, nie k nejakým reálnym činom.

Koľko prekonávajú rozpočty európskych štátov?

Každý rok tristo miliárd eur. To je suma vypočítaná na základe dokumentov z Luxemburska.

Je to veľa?

To je more peňazí.

Ale aké veľké je to more? Keby putovala táto suma do štátnych rozpočtov, neexistoval by problém deficitov?

Neexistoval.

A nebolo by potrebné robiť škrty v dôchodkoch, školstva a zdravotníctva, čo sa po finančnej kríze stalo v mnohých krajinách Európskej únie?

Zrejme nie. Každopádne by neboli tie škrty tak veľké.

Ja tu niečomu nerozumiem. Veď jedným z hlavných problémov európskych vlád je to, že majú deficity a stále musí šetriť. Holandsko, Francúzsko, Veľká Británia – všade sa v posledných rokoch klesali investície vo verejnom sektore a všade to vyvolávalo frustráciu občanov.

Áno. To je jedna z príčin vlny populizmu. Mainstreamoví politici vedia, že je nutné s tým niečo urobiť, lenže chýba solidarita. Kým niektorí sa snažia vyplniť medzery v daniach, iní naopak hovoria holdingovým spoločnostiam: “Poďte k nám.” S veľkými firmami obchodujú Luxembursko, Holandsko, Rakúsko, Česko, Írsko, za chvíľu začne aj Londýn. Mnohé krajiny sa dáva na temnú stranu moci. A ostatní si potom hovoria: “Možno by sme sa mali pridať?” Na chodbách v Bruseli často počúvam rozhovory v štýle: “Neočakávame už solidaritu, musíme si chrániť svoj vlastný piesoček; Možno je lepšie niekoho ošklbať, než aby niekto ošklbával nás!” Najviac rozčuľujúce je to, že sa to všetko deje v rámci Európskej únie, kde by mali platiť spoločné pravidlá. Raz za čas vypukne škandál, všetci sú morálne pobúrení a vyhrážajú sa holdingom, ale neskoršie kroky Bruselu sú nedôsledné.

Napríklad?

Vlani Európska komisia rýpala do Írska, pretože to dovolilo, aby firma Apple svoje celoeurópske zisky zdanila sadzbou – pozor! – 0,005 percenta. Stalo sa to na úkor všetkých krajín EÚ, kde Apple svoje výrobky predsa predáva. Vypukol škandál, bola menovaná komisia, ktorá spočítala, že nezaplatené dane Applu činia trinásť miliárd eur. Brusel vtedy povedal Írsku: “Tak tentoraz ste to prehnali. Musíte požiadať Apple, aby tých trinásť miliárd vrátil. A ak nie, tak to sami zaplatíte. ”

A?

A kto sa ozval? Vláda USA. “Prečo kladiete na naše firmy?” A Írsko okamžite pokorne vyhlásilo: “Pekne ďakujeme, tie peniaze nechceme, pretože sme krajina otvorená biznisu.”

Takže všetky európske krajiny by museli firmám spoločne povedať: “Dane máte platiť tam, kde ste mali obrat.”

Áno. Dokonca vzniklo takéto riešenie. Bol som členom skupiny ekonómov, ktorá toto riešenie na objednávku Európskej komisie pripravila. Práce prebiehali od roku 2000. Ten nápad sa volá CCCTB, teda spoločný konsolidovaný korporátnej základ dane. Podľa neho holdingy nemôžu presúvať zisky. Platia dane tam, kde fakticky operujú.

A ako presne?

Zisky koncernu zo všetkých štátov EÚ sa najskôr berú dohromady. Až potom sú rozdeľované na jednotlivé krajiny. Funguje to na základe špeciálneho algoritmu, ktorý berie do úvahy, koľko ľudí zamestnáva holding v konkrétnej krajine, aké má obraty a príjmy. To všetko je možné vypočítať. Potom si každá krajina samostatne, podľa vlastných sadzieb, zdaní časť ziskov, ktorá jej pripadá.

Je to efektívne?

Áno. Pretože sa ťažšie uteká.

Trebárs na Kajmanské ostrovy.

Ale v takom prípade môžeme firme povedať: “Nemôžete pôsobiť v celej EÚ.” A riaditeľ si poriadne rozmyslí, či si môže dovoliť vzdať sa trhu, na ktorom je päťsto miliónov konzumentov.

Čo sa s CCCTB stalo?

To, čo vždy. Na medzinárodnom fóre to všetci chválili: “Skvelý nápad! Skončíme s optimalizáciou!” A potom sa spoločným úsilím podarilo toto nariadenie rozomlieť. Práce na CCCTB trvali dvanásť rokov. Zúčastnil som sa vyjednávania, hovorili sme s predstaviteľmi vlád. Lenže napríklad prišiel minister financií veľkej európske krajiny, sprevádzali ho traja ľudia. Podali sme si ruky, predstavili sa, a zrazu počujem, že tí ľudia sú podpredsedovia a finanční riaditelia najväčších holdingových spoločností. Nakoniec v roku 2011 vznikol projekt regulácie, ktorý má však medzery.

Prečo?

Ukázalo sa, že CCCTB má byť voliteľný. Holding rozhoduje, či si toto riešenie zvolí, alebo nie. A nikto už nezabezpečil, ako znemožniť transfer ziskov medzi starým a novým systémom platenia daní. Holdingová spoločnosť by mohla vyhlásiť, že využíva CCCTB, a zatiaľ čo jej všetci tlieskajú, deväťdesiat percent ziskov sa účtuje podľa starého systému. Koniec koncov nebola zavedená ani tá Roztrieštená verzia CCCTB. Niekoľko krajín – okrem iného Poľsko – tento nápad vetovalo. “Zasahujú do nášho národného zákonodarstva, berú nám daňovú suverenitu.” A tak ďalej. Práca ale pokračuje. Možno z toho ešte niečo bude.

A prečo ste vlastne na tejto a nie na tamtej strane? Ako daňový poradca by ste zarábali viac.

Daňová optimalizácia ma už dvadsať rokov zaujíma z vedeckého hľadiska. Radšej ju budem ďalej skúmať ako vymýšľať triky pre firmy.

Edward Lucas, publicista britského časopisu The Economist, navrhuje zmraziť aktíva vo finančných rajoch, vydražiť je a zisky odovzdať štátnym rozpočtom. Píše, že neočakával, že budem nútený tak ostro napadnúť vlastnícke právo, ale ak nebudeme plutokracia krotiť, môžeme sa čoskoro ocitnúť vo svete nového boľševizmu.

Silne povedané. Všimnite si, že to napísal publicista časopisu podporujúceho voľný trh. Chýba reálne kroky zo strany štátov, a preto začínajú vzduchom lietať radikálne nápady. To je pochopiteľné. Ľudia, ktorí do teraz uvažovali v kategóriách trhového liberalizmu, začínajú hovoriť: “Je to zlodejina za bieleho dňa, takto to ďalej nejde.” A spoločnosť sa tiež začína radikalizovať, keď vidí tie škandály.

A čo Lucasov nápad vydražiť daňové raje?

Chcel by som, aby to bolo možné. Ale nie je to reálne – kvôli “posvätnému vlastníckemu právu”.

Tak čo s tým?

Ako som už hovoril, najúčinnejšia by boli spoločné kroky celej Európskej únie. Je v nej veľa ľudí, veľa skupín a mnoho štátov, ktorým na tom naozaj záleží. Celá Európa sa na tom ešte nepodieľa. Napríklad Nemci alebo Veľká Británia, aspoň doteraz. Španielsko bojovalo proti daňovým podvodom, hoci sa týkali kráľovskej rodiny. Škandinávske krajiny sa – s určitými výnimkami – tiež správajú poctivo. Stále je ešte veľa moci na dobrej strane. Ale vlády budú pociťovať čoraz väčší spoločenský tlak. Ešte pred niekoľkými rokmi, keď som sa pokúšal hovoriť o tomto probléme s poľskými ekonómami, počúval som: “holding neplatí dane? To sú nejaké populistické historky. “Keby som sa tým nezaoberal ako vedec a nemal mnohoročné skúsenosti zo Západu, urobili by zo mňa blázna. Dnes sa zhovievavá atmosféra vytráca, aj v Poľsku. Občanom vadí, že holdingovej spoločnosti fungujú načierno. Malý a stredný biznis začína tiež chápať, že je obeťou týchto praktík. Buď sa s tým problémom politická trieda vysporiada, alebo bude musieť odísť. Pretože prázdne rozpočty sa sami nenaplnia.
hlavnespravy.sk